Beletrizovaný životopis

V jeden šťastný januárový deň zaklopala o približne pol ôsmej na okno bratislavskej nemocnice vrana. Priniesla ďalšieho malého výtržníka modrej planéty. Pýtate sa kto to bol ? No predsa JA, malý Daniel. Vrane musím poďakovať, že bola šikovná a nemám žiadne trvalé následky. Aspoň si to myslím. Keďže som prvorodený, bol som veľmi vzácny. To sa však už teraz nedá povedať, pretože mám ešte sestru. Mladšie – a teda vzácnejšie. Po príchode domov ma všetci chceli držať v náručí. Bolo mi to trápne.

Ako každé bábo, ani ja som ešte nevedel rozprávať, a tak som nikomu nemohol povedať, čo si o tom myslím. Na moje prvé slová a kroky si veľmi nepamätám. Viem iba toľko, že som bol šikovný a rýchlo som sa učil. Bol som tiež veľmi zvedavý, chcel som všetko objavovať a skúmať. Táto vlastnosť mi zostala dodnes. Dni plynuli ako voda. Ani som sa nenazdal a bol tu prvý deň v škôlke. S mojimi novými kamarátmi a pani učiteľkami som vychádzal super. Horšie to ale bolo s pani upratovačkou, pretože dodnes sa pamätám, ako sme s kamarátom namiesto spania olupovali steny. Keď sa kniha môjho života otvorila na šiestej strane, stal sa zo mňa školák. Ako každý správny prvák, aj ja som sa do školy tešil. No netrvalo to však dlho.

Čítať aj počítať som už vedel, a tak som sa v škole nudil. Po čase však prichádzalo aj ťažšie učivo, ktoré som zvládal super. Baví ma matika a to iba preto lebo mi ide, v minulosti to bola aj slovenčina, ale v 4. triede začali byť diktáty ťažšie. Teraz už ôsmy rok deriem školské lavice. Ešte rok a základy budem mať v malíčku. A kde by som chcel pokračovať v štúdiu ? Chcel by som skúsiť šťastie na matematickom gymnáziu alebo elektrotechnickej. Ak ma nezoberú, tak by som sa chcela dostať aspoň na obchodnú v PK. A čo potom? To ešte nechávam plávať vo hviezdach. Láka ma ale manažment, a tak by som si chcel po vysokej škole založiť nejakú firmu.