Vzlyk
Všetko je prázdne, keď nie si tu ty,
hodiny prázdne, prázdne minúty.
Prázdny je svet, až duša z toho trnie,
len moje srdce, to je plné, plné.
Všetko je plné, keď ty nie si tu.
Točí sa kolo v každú minútu.
Plný je svet, až je to hrozne krásne,
len moje srdce, to je prázdne, prázdne.
Večná parabola
Si túhy mojej predmetom, si túha stelesnená,
neviem ťa iným menom nazvať, len tým krátkym: žena.
Nikdy niet túhy konca, nie, a lásky nikdy dosť,
a predsa, keď ťa milujem, sa cítim ako hosť.
Bez teba som len polčlovek, bezo mňa strádaš v núdzi,
a keď sme si už najbližší, vtedy sme spolu cudzí.
To obapolná tragika, mi jedna, ale dve
polomuž a položena sme, a každý z nás to vie.
Nestačia mi len ramienka, nestačia mi len bozky,
nestačí zlomok mizerný, keď oheň morí mozgy,
nestačí polovičatosť, nestačí prítuľ líc,
hra naša hrou je hazardnou, chcem všetko, alebo nič.
Možno, ty za to nemôžeš, možno, že nie si vinná,
to, čo je tvoje, tvoje je, ty nemôžeš byť iná.
Možno, ty sama trpíš tým, že oba trpíme,
možno, že chceš mi rieknuť: „hej“ – len ret sa kriví v „nie“
Oh, večná honba, večný kruh, a večná parabola,
je stará ako vesmír sám, a bude ako bola.
I básne o tom píšu sa, i tie sú z toho mdlé,
i životy sa žijú v tom, i tie sú z toho zlé
Básnik tu, ako i v celej zbierke, opisuje druhú stranu najkrajšieho citu, lásky. Aj keď miluje ženu a miluje ju stále:
Nikdy niež túhy konca, nie, a lásky nikdy dosť,
predsa tento svoj cit nedokáže nechať kvitnúť:
a predsa, keď ťa milujem, sa cítim ako hosť.
Cíti, že bez ženy nie je jeho život úplný:
Bez teba som len polčlovek
a ani život ženy nie je bez jeho prítomnosti šťastný:
bezo mňa strádaš v núdzi
No aj keď vedia, že ich život je úplný len v dvojici, nenachádzajú spoločnú reč:
a keď sme si už najbližší, vtedy sme spolu cudzí.
To obapolná tragika, mi jedna, ale dve
polomuž a položena sme, a každý z nás to vie.
Básnik vie, že jeho problém tkvie v tom, že žena nechce, alebo nemôže splniť všetky jeho túžby:
nestačí polovičatosť, nestačí prítuľ líc,
hra naša hrou je hazardnou, chcem všetko, alebo nič.
A možno tuší, že ich problém je nevyriešiteľný v nezhode ich názorov:
Možno, ty sama trpíš tým, že oba trpíme,
možno, že chceš mi rieknuť: „hej“ – len ret sa kriví v „nie
Od osobných tónov k spoločenským témam prešiel básnik v zbierke Križovatky (1929). V tejto zbierke posilňuje symbolistickú zložku. Už v tejto zbierke Lukáč vycítil nebezpečenstvo, ktoré ľudstvu hrozí najmä zo strany silnejúceho fašizmu. Z viacerých básní vyznieva aj bezmocnosť.
Len mĺkva, bezfarebná šedivosť
a zvuky bez ladu.
A utiecť niet už stihu, času dosť,
k východu? K západu?
V zbierke Spev vlkov (1929) básnik ustupuje od dolorickej meditatívnosti a začína posilňovať národnú a sociálnu zložku svojej tvorby. Využíva aj sensualizmus spojený s mierou citovej vrúcnosti.
Zas v noci domov vonia, poznávam ho, hej
Oh, prská vône z lupňov dažďom zráňanej
V zbierke Elixír (1934) pozdvihuje najmä nadosobnú, spoločenskú problematiku. Všetko, čo je doma, na Slovensku, splýva mu do jedného celku, do jednej bytosti.
Hudba domova
Dom, človek, vták i strom, celok i zárody,
jediná bytnosť to, s tisícorakým okom...
V zbierke však cítiť aj to, že autora ešte celkom neopustila životná skepsa. Stále ho znepokojujú vášne, životné rozpory atď.
Čo žije dnes, to zajtra mrie,
krása je popol, i ten stlie...
Zámky sú troškou, nad ňou tis.
Prach si a v prach sa obrátiš.
Do tragiky a pesimizmu však zasahujú aj tieto verše:
Kam utiecť, kam?
Na prahu rodnom príšery apokalypsy,
z pralesov hodrušských echo cut chechotu mieru
a v chrámoch obludná maska vojny.
Zbierka Moloch (1938) zachytáva nielen autorovo odmietanie tragických udalostí, už neodvratne ústiacich do vojny, ale aj jeho špecifickú filozofiu dejín. Ostrým protestom proti dejinnej nespravodlivosti je aj báseň Belvedere, v ktorej autor reaguje na výsledok tzv. Viedenskej arbitráže:
Eppur si muove. Hýbe sa a dýcha,
hoc poranená, predsa naša pýcha.
Rvite si ju na kusy, berte jej strážne stánky,
Košice, Levice, Jeľšava, Nové Zámky.
Svoj silný kresťanský cit a odmietanie nacizmu dáva autor najavo v zbierke Bábel (1944). K medzivojnovému obdobiu a vojne sa vyjadril aj v cyklickej skladbe Stĺp hanby, ktorá ako celok vyšla vo výbere z Lukáčovej poézie Hudba domova (1965).
Povojnových zbierkach vyšli po dlhšej nútenej tvorivej odmlke a sú to Óda na poslednú a prvúu (1967), Srdce pod Kaukazom (1978) a Parížske romance(1969).
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
Emil Boleslav Lukáč
Dátum pridania: | 29.01.2008 | Oznámkuj: | 12345 |
Autor referátu: | herecka1727 | ||
Jazyk: | Počet slov: | 1 755 | |
Referát vhodný pre: | Gymnázium | Počet A4: | 4.6 |
Priemerná známka: | 3.00 | Rýchle čítanie: | 7m 40s |
Pomalé čítanie: | 11m 30s |
Podobné referáty
Emil Boleslav Lukáč | SOŠ | 2.9738 | 1213 slov | |
Emil Boleslav Lukáč | SOŠ | 2.9810 | 359 slov |