Emil Boleslav Lukáč

(Výklad)

Básnik a prekladateľ. Narodil sa v Hodruši. Študoval na lýceu a po maturite pokračoval v štúdiách teológie a filozofie v Bratislave, Paríži a Lipsku. Bol svojráznym predstaviteľom neosymbolizmu v slovenskej medzivojnovej poézii. Začal pôsobiť v cirkvi, ale v roku 1926 sa pôsobenia v cirkevných kruhoch vzdal a začal sa venovať výučbe slovenského jazyka na Hudobnej a dramatickej akadémii a na dievčenskom gymnáziu v Bratislave, ďalej prednášal na Univerzite Komenského (maďarskú literatúru), pracoval v literárnom múzeu Janka Jesenského a ako korektor v Západoslovenských tlačiarňach v Bratislave. Popri všetkých týchto profesiách sa venoval aj redaktorskej činnosti, s ktorou začal už počas štúdia. Jeho bohatá redaktorská činnosť sa prejavila najmä v medzivojnovom období. Redigoval viaceré významné časopisy a noviny, Mladé Slovensko, Luk, Tvorba, Slovenské smery.

Venoval sa aj prekladateľstvu, najmä z francúzskej a z maďarskej literatúry, prevažne poézie.

Lukáčove básnické začiatky súviseli nielen s poznaním francúzskej moderny, ale aj maďarského básnika Adyho a českých symbolistov, ktorými boli napr. Brezina a Hlaváček.

Z tvorby slovenských autorov mu bola blízka najmä tvorba Krasku, Roya a Rázusa.

Lukáčova tvorba je v mnohom špecifická. Prevládajú v nej prvky temnoty, hlbokých tónov, pesimizmu a tragiky. Pre jeho tvorbu je príznačné aj hĺbavé uvažovanie, tzv. meditatívnosť. Lukáč dokázal načúvať hlasom zúfalstva. Tieto črty odráža aj vo svojej básnickej prvotine Spoveď (1922).

Dravý pocit

Rameno skvelo sa jak alabaster biely,
sťa vĺča hladne som si sýtil rudé pery.

Koruna vlasov dráždila sťa žltý zamat,
chcel som v nej vlastnú vášeň zdrviť, zlámať.

Hruď dmula sa… (Sme sadli v smaragd trávy),
vo mne sa vzbudil pocit divý, dravý.

Ten pocit večný, ktorý láka, láka
každého muža, hrdinu i neboráka,

ten pocit výbojný, čo cíti celé tvorstvo,
i krásna gazela, i človek biedny, torso,

ten pocit, milovať a zožať lásky dane
zakliate, sväté, hriešne, požehnané

a vysať všetko skvostné, čo mi môže dávať
hruď, ruky, oči, tela mäkký zamat

rameni ovisnúť kol mladej dievčej šije
a zlomiť slabý vzdor a splniť, za čím nyje

a nedbať nič, že oko slzou daždí
a strhnúť so sebou, ta hroznej do priepasti

a v momente tých mdlých a mĺkvych minút
s posledným žhavým bozkom zhynúť…..zhynúť

V tejto prvotine takisto zvýraznil svoj sklon k vyjadrovaniu sa v paradoxoch

To nie je Pravda

ó, nie som taký zlý, jak verí o mne každý,
mám oko slzavé, čo nad každého ranou daždí,
mám dušu umučenú za seba i za Vás navždy……navždy

V Spovedi i v ďalších jeho zbierkach môžme nájsť badatelné črty Lukáčovej tvorby, tzv. dolorizmus, akési opojenie v sebatrýzni.

Počas štúdií v Paríži napísal zbierku Dunaj a Seina (1925), v ktorej vyjadril svoje pocity z cudziny, ktorá naňho pôsobila nepríjemne až nepriateľsky, mravnú čistotu hľadal v domovine.

Taedium urbis

Bohatstvá veľkomesta, zlatisté strechy domov,
ich rozkoš, mám a jed, ich sláva, sprzná, slasť,
všetko cudzie mi je, inde moja vlasť,
tam medzi bralami môj čarokrásny domov.

Tu každá myšlienka je zakrnelou, chromou,
doma je milejšou i najskromnejšia chrasť.

Tu všetko ubité a nemôže nič rásť,
len hukot odporný čuť veľkých hypodrómov.

Ó, hory zelené, ó dobrý, rodný údol,
na malých chatrčiach ten milý modrý kúdol,
tie mäkké sonáty, ktorými vietor húdol.

Ó, ľudia ako vosk, nie nepriatelia-vlci,
v ich krotkých pohľadoch slavianska láska blčí.
Ó, ty môj krásny kraj. Tak milujem ho. Mlčí.

V tretej zbierke Hymny k sláve Hosudarovej (1926) sú básne, ktoré zdôrazňujú autorov kresťanský svetonázor.

Som bohatierom, bedárom, madonou, kurtizánou,
som básnikom i bláznom tiež, kňazom i modlou samou.

Zmyslové erotické motívy sa dostali do popredia v zbierke O láske neláskavej (1928). Lukáč dáva najavo svoje svojské chápanie ľúbostného citu, svoju neustálu rozkolísanosť a pochybovačnosť.

Paradoxon

Nemám rád, že ma miluješ tak,
tak ma to mrzí,
vidíš, som príliš povedomý
a príliš drzý.

Buď ku mne trochu ľahostajná
a trochu chladná.
takto je láska pripokojná
a prisúladná.

Nemiluj toľko, nadovšetko
nie bez prekážky,
zakazuj lásku, drv ju, mraz ju,
tak drž cit lásky.

Nesmiem byť šťastný, lebo šťastím
uplynie šťastie,
len z kyprej pôdy pochybností
nám láska rastie.Vzlyk

Všetko je prázdne, keď nie si tu ty,
hodiny prázdne, prázdne minúty.
Prázdny je svet, až duša z toho trnie,
len moje srdce, to je plné, plné.

Všetko je plné, keď ty nie si tu.
Točí sa kolo v každú minútu.
Plný je svet, až je to hrozne krásne,
len moje srdce, to je prázdne, prázdne.

Večná parabola

Si túhy mojej predmetom, si túha stelesnená,
neviem ťa iným menom nazvať, len tým krátkym: žena.
Nikdy niet túhy konca, nie, a lásky nikdy dosť,
a predsa, keď ťa milujem, sa cítim ako hosť.

Bez teba som len polčlovek, bezo mňa strádaš v núdzi,
a keď sme si už najbližší, vtedy sme spolu cudzí.
To obapolná tragika, mi jedna, ale dve
polomuž a položena sme, a každý z nás to vie.

Nestačia mi len ramienka, nestačia mi len bozky,
nestačí zlomok mizerný, keď oheň morí mozgy,
nestačí polovičatosť, nestačí prítuľ líc,
hra naša hrou je hazardnou, chcem všetko, alebo nič.

Možno, ty za to nemôžeš, možno, že nie si vinná,
to, čo je tvoje, tvoje je, ty nemôžeš byť iná.
Možno, ty sama trpíš tým, že oba trpíme,
možno, že chceš mi rieknuť: „hej“ – len ret sa kriví v „nie“

Oh, večná honba, večný kruh, a večná parabola,
je stará ako vesmír sám, a bude ako bola.
I básne o tom píšu sa, i tie sú z toho mdlé,
i životy sa žijú v tom, i tie sú z toho zlé

Básnik tu, ako i v celej zbierke, opisuje druhú stranu najkrajšieho citu, lásky. Aj keď miluje ženu a miluje ju stále:

Nikdy niež túhy konca, nie, a lásky nikdy dosť,
predsa tento svoj cit nedokáže nechať kvitnúť:
a predsa, keď ťa milujem, sa cítim ako hosť.

Cíti, že bez ženy nie je jeho život úplný:

Bez teba som len polčlovek

a ani život ženy nie je bez jeho prítomnosti šťastný:

bezo mňa strádaš v núdzi

No aj keď vedia, že ich život je úplný len v dvojici, nenachádzajú spoločnú reč:

a keď sme si už najbližší, vtedy sme spolu cudzí.
To obapolná tragika, mi jedna, ale dve
polomuž a položena sme, a každý z nás to vie.

Básnik vie, že jeho problém tkvie v tom, že žena nechce, alebo nemôže splniť všetky jeho túžby:

nestačí polovičatosť, nestačí prítuľ líc,
hra naša hrou je hazardnou, chcem všetko, alebo nič.

A možno tuší, že ich problém je nevyriešiteľný v nezhode ich názorov:

Možno, ty sama trpíš tým, že oba trpíme,
možno, že chceš mi rieknuť: „hej“ – len ret sa kriví v „nie

Od osobných tónov k spoločenským témam prešiel básnik v zbierke Križovatky (1929). V tejto zbierke posilňuje symbolistickú zložku. Už v tejto zbierke Lukáč vycítil nebezpečenstvo, ktoré ľudstvu hrozí najmä zo strany silnejúceho fašizmu. Z viacerých básní vyznieva aj bezmocnosť.

Len mĺkva, bezfarebná šedivosť
a zvuky bez ladu.
A utiecť niet už stihu, času dosť,
k východu? K západu?

V zbierke Spev vlkov (1929) básnik ustupuje od dolorickej meditatívnosti a začína posilňovať národnú a sociálnu zložku svojej tvorby. Využíva aj sensualizmus spojený s mierou citovej vrúcnosti.

Zas v noci domov vonia, poznávam ho, hej
Oh, prská vône z lupňov dažďom zráňanej

V zbierke Elixír (1934) pozdvihuje najmä nadosobnú, spoločenskú problematiku. Všetko, čo je doma, na Slovensku, splýva mu do jedného celku, do jednej bytosti.

Hudba domova

Dom, človek, vták i strom, celok i zárody,
jediná bytnosť to, s tisícorakým okom...

V zbierke však cítiť aj to, že autora ešte celkom neopustila životná skepsa. Stále ho znepokojujú vášne, životné rozpory atď.

Čo žije dnes, to zajtra mrie,
krása je popol, i ten stlie...
Zámky sú troškou, nad ňou tis.
Prach si a v prach sa obrátiš.

Do tragiky a pesimizmu však zasahujú aj tieto verše:

Kam utiecť, kam?
Na prahu rodnom príšery apokalypsy,
z pralesov hodrušských echo cut chechotu mieru
a v chrámoch obludná maska vojny.

Zbierka Moloch (1938) zachytáva nielen autorovo odmietanie tragických udalostí, už neodvratne ústiacich do vojny, ale aj jeho špecifickú filozofiu dejín. Ostrým protestom proti dejinnej nespravodlivosti je aj báseň Belvedere, v ktorej autor reaguje na výsledok tzv. Viedenskej arbitráže:

Eppur si muove. Hýbe sa a dýcha,
hoc poranená, predsa naša pýcha.
Rvite si ju na kusy, berte jej strážne stánky,
Košice, Levice, Jeľšava, Nové Zámky.

Svoj silný kresťanský cit a odmietanie nacizmu dáva autor najavo v zbierke Bábel (1944). K medzivojnovému obdobiu a vojne sa vyjadril aj v cyklickej skladbe Stĺp hanby, ktorá ako celok vyšla vo výbere z Lukáčovej poézie Hudba domova (1965).

Povojnových zbierkach vyšli po dlhšej nútenej tvorivej odmlke a sú to Óda na poslednú a prvúu (1967), Srdce pod Kaukazom (1978) a Parížske romance(1969).