Moja životná cesta

Prvé svetlo sveta som uzrela pred sedemnástimi rokmi, konkrétne 7. augusta, v jedno krásne, slnečné dopoludnie. Môj plač sa ozýval chodbami čadčianskej nemocnie. Ja sa na to síce nepamätám, ale z rozprávania mojich rodičov viem, že som bola veľmi maličké a drobné bábätko. Čo mi ostalo doteraz.

Po príchode domov sa zišla celá rodina. Všetci príbuzný a známy boli maličkým, voňavučkým bábätko úplne nadšení. Vraj som bola strašne zlatá a poslušná. S pribúdajúcim vekom však začali mať iný názor, hlavne keď som sa naučila chodiť a už som sa nezastavila. A keď som sa naučila hovoriť, ústa som nezavrela. Jediný, kto s mojím príchodom na svet nebol spokojný, bol môj starší brat. Raz sa ma pokúsil zbaviť, keď ma aj s kočíkom odstavil na chodníku. Práve vtedy však išla domov suseda, ktorá ma vzala. Takže mu plán nevyšiel. Ale nevzdával sa.

Ako tak roky ubiehali, zrazu sa zo mňa stála malá škôlkarka. Aj keď som sa sprvu tešila, po mesiaci sa mi tam prestalo páčiť. Každý deň som tak revala, že to rodičia vzdali a nechali ma doma. Až nakoniec prišiel ten deň, keď zazvonil školský zvonec a zo mňa sa stala školáčka. V škole bola zo mňa vzorná žiačka. Čítať som vedela dávno predtým ako som nastúpila do školy. Možno práve preto sa stalo čítanie mojou veľkou záľubou. Ale písanie už taká rozprávka nebola, ale aj to som zvládla. Učenie bolo pre mňa v prvých rokoch zábavou a išlo mi výborne.

Ako tak ročníky na základnej škole ubiehali, ja som rástla bola zo dňa na deň múdrejšia. Až nakoniec prišiel deviaty ročník a s ním čas rozhodnúť sa, čo ďalej. Ako využiť nadobudnuté vedomosti. Keďže som možnosť ísť na gymnázium vo štvrtej triede odmietla a známky som si v posledných dvoch ročníkoch pohoršila, voľba padla na DOŠ. Tak, a som tu. Už druhý rok tu trávim doobedia a trápim svoje mozgové bunky.

O chvíľu ma čaká skúška dospelosti – maturita. Ak ju úspešne urobím, dúfam, že sa dostanem aj na vysokú školu. A možno začnem pracovať.