Ešte jeden nekonečne dlhý večer. Zase sama. Už ani mesiac sa o mňa nezaujíma, skryl sa do bezpečia pod štítom najbližšej továrne. Sneží. Kroky ma po zamrznutej ceste samy vedú do neznáma. Ale... Kam pôjdem? Veď na tom ani nezáleží. Aj tak už nemám nikoho, kto by ma mal naozaj rád. Ľudia sa mi prihovárajú, ale v ich tvárach vidím len výsmech a pohŕdanie.

Nevadí. Aj tak s nimi už dávno nepočítam. Nepotrebujem ich, keď sú ku mne tak zlí. No predsa... Môjmu srdcu niečo chýba. Len jedna malá čiastočka, ktorá by ho spojila a potešila. Malá, a predsa tak veľmi potrebná. Bez nej je mi ťažko. Veľmi ťažko. Tak veľmi ju potrebujem...

Nie, nebudem plakať... Slzami sa to nevyrieši. Nebudem! A už na líci cítim prvú kvapôčku môjho žiaľu. Sama... Stále sama... Predsa len niekoho potrebujem. Niekoho, kto bude ako ja a kto ma bude mať úprimne rád.

Pozerám sa okolo seba. Plno ľudí. No nie je tu nik, kto by mi bol schopný také niečo preukázať, nik mne podobný.

Tak si len kráčam ďalej, snehové vločky mi ničia účes a ani nohy si už necítim. Len kráčam. Ani sama neviem, čo vlastne hľadám. Prečo sa už nepoberiem domov? Nie, ešte nemôžem. Ešte mi niečo chýba.

Odrazu vidím, ako mi oproti kráča malá temná postavička. Moje kroky sa odrazu zrýchľujú, neznáma energia ma ťahá vpred. Zvedavosť ma premohla a už takmer bežím. Postava sa zväčšuje a vyjasňuje, zdá sa mi čoraz bližšia. Hej! Kto si?

V tej chvíli zastanem. Už si mi celkom blízko. Áno, si to práve Ty, ktorý si tak bolestne chýbal môjmu srdcu. Môj osud, moja budúcnosť a moje šťastie. Nemôžem už ďalej kráčať. Si už príliž blízko a ako sa na Teba pozerám, nohy viac nemôžu urobiť ani krok. Je mi trápne, ale nemôžem sa ani hnúť.

Ideš ku mne?!? Ty?! Prečo? Čo na mne vidíš, keď ma všetci ostatní tak odmietajú? Pozerám sa Ti priamo do očí a nemôžem už ani myslieť. Cítim sa ako omámená. Tvoj nežný pohľad, Tvoje trblietavé oči podobajúce sa tomu najjemnejším blankytu, ktoré sa na mňa tak nežne a nebesky príjemne pozerajú... Telo mi otriasla silná vlna ohromného tepla. Sliedim každý Tvoj dokonalý pohyb, cítim vôňu Tvojich vlasov, všímam si plnosť Tvojich nádherných pier. Zrazu tak veľmi túžim po ich dotyku... A Tvoje posledné kroky vedú priamo ku mne! Zastávaš. Naše pohľady sú už zviazané nekonečnou nehou. Pozeráš sa mi hlboko do duše. Už z nej určite aj vidíš, čo k Tebe cítim.

Ozaj, vieš, že sa moje srdce konečne naplnilo? Vieš, že už vôbec nie som osamelá? Chceš mi niečo povedať, však? Chceš sa so mnou spoznať a zblížiť, nikdy ma viac nenechať samu... Viem, že to chceš! Cítim sa pri Tebe taká bezpečná...

A zase ten nepríjemný, neznesiteľný cvengot starého budíka... Prečo?! So slzami v očiach konštatujem, že život nemôže byť taký nádherný. Bol to len sen... Aj naďalej zostávam sama.

Ktovie... Možno Ťa ešte stretnem. Možno... V kráľovstve snov.