Beletrizovaný životopis

Hovorí sa, že apríl patrí bláznom. A ja som sa musela pýtať na svet presne v tomto mesiaci! Akoby okolnosti nepriamo naznačovali moju budúcu povahu. Slnko svojimi zubatými lúčmi jemne hladilo zem, ktorá sa po zime zotavovala a naberala nové sily. Prvé jarné rastliny lenivo vystrkovali svoje výhonky zo zeme a po dlhých úpravách sa chystali vykvitnúť v plnej kráse. Ja som si po deviatich mesiacoch neprestajnej prípravy povedala, že som už dosť pekná na to, aby som sa mohla ukázať svetu. A práve vtedy hlas zvonov zvolávajúci na nedeľnú omšu prebil niečí plač – ten môj.

Vraj som bola taká drobná, že z perinky mi vykúkal len pár doširoka otvorených modrých očí, ktoré sa skúmavo obzerali po okolí a mapovali každý kúsok terénu. No po určitom čase som sa neuspokojila len s pohľadom. Najprv som len kolenačky zdolávala prekážky v našom dome, neskôr som nabrala odvahu postaviť sa na vlastné nohy. Hoci spočiatku som mala menšie koordinačné problémy a následne zodraté kolená, no časom som sa úplne zdokonalila.

Mojou prvou zastávkou na ceste stať sa socializovaným jedincom bola materská škola. V podstate to bolo asi najkrajšie obdobie môjho života. Mojou jedinou starosťou bolo uchytiť si čo najlepšiu hračku, naháňať sa s ostatnými deťmi po dvore, škriabať sa na konáre stromov a pritom zostať celá alebo prekopať celé pieskovisko. No čo som z duše nenávidela bol obedňajší spánok, hoci absolútne nechápem prečo. Teraz by som si počas dňa tak rada aspoň na chvíľku zdriemla! Vtedy som si nevedela vážiť ten kúsok oddychu uprostred dňa, za ktorý by som bola v tejto chvíli povďačná.

Keď ma už prestali baviť detské hrátky a zacítila som potrebu po poznaní, nastúpila som na základnú školu. Veľmi rýchlo sa mi zapáčil proces vzdelávania. A aká to bola radosť, keď som si prvýkrát dokázala prečítať knihu sama! Už v ranom veku som objavila krásy literatúry a dodnes sa jej neviem nabažiť. Na hodinách som mala vždy úlohy vopred splnené a potom som sa nudila, takže som bola často karhaná za to, že vyrušujem ostatných spolužiakov. Nadmernú aktivitu som si vybíjala pri rôznych športových aktivitách. Medzi moje najobľúbenejšie patril jednoznačne futbal, hoci spočiatku boli chlapci proti, aby sa im dievča miešalo do ich záležitostí, no neskôr si na to zvykli a brali ma ako rovnocenného súpera. Nielen v športe, ale aj učení sa mi výborne darilo.

Nasledovala puberta. Hormóny sa búrili, vzdor nadriadeným autoritám stúpal a rástla aj potreba všemožne sa odlíšiť od okolia. No keďže škola striktne zakazovala akékoľvek módne výstrelky a formy výstrednosti, musela som sa opäť zaradiť do kolóny obyčajných adolescentov. Vtedy sa mi zdalo, akoby ma celý svet nechápal a bol úplne netolerantný. Musela som mlčať, keď sa mi žiadalo hovoriť a poslušne vykonať aj tie príkazy, ktoré sa mi zdali nerozumné a nelogické. Svet dospelých bol taký nepochopiteľný!

Úplne iná situácia nastala, keď sa mi podarilo úspešne zvládnuť prijímacie pohovory na gymnázium. Spočiatku som sa obávala zmeny prostredia, priateľov, no opäť som sa rýchlo adaptovala. Zvykla som si na nový systém učenia, ktorý vyžadoval oveľa dlhšiu prípravu a počet úloh sa neustále zvyšoval. No napriek tomu som nezaznamenala nejaké výrazné problémy a dosahovala som výborné výsledky počas celého štúdia. Dôvodom bola moja snaživosť a chuť niečo dokázať, pokoriť svoje osobné rekordy.
Teraz som na hrane dospelosti a vstupu do novej etapy môjho života. Ani som nestihla zaregistrovať, kedy sa pominul čas detskej nevinnosti a zrazu čelím rozhodnutiam, za ktoré budem niesť zodpovednosť. Chystám sa na vysokú školu, ale ktovie či ju dokončím, či mi do toho nezasiahne nejaká nepredvídaná situácia. Chcela by som dosiahnuť úspech, uznanie, zarobiť veľa peňazí, založiť si rodinu a viesť harmonický život. No ktovie, aké plány má so mnou osud. Teraz ma môžu živiť len moje sny.