Autocharkteristika

V jeden chladný jesenný večer sa v nemocnici na Bezručovej ulici v Bratislave začala jedna komédia. Tou komédiou je môj život. Nazvala som ho takto preto, lebo je v ňom mnoho nepredvídateľných, či prekvapivých udalostí a komických situácii.                                                                

Už od narodenia som bola iná ako všetci naokolo, pretože každé normálne dieťa so svojím prvým nádychom začne plakať. No ale ja som samozrejme ani nemukla. Ďalšou mojou abnormalitou bolo, že ma nezabalili do plienky, pretože im v tom čase na pôrodnej sále asi chýbali, takže som sa musela chvíľu počkať na v plechovej vaničke pripomínajúcej pekáč. Čo už, mala som „šťastie“, ako mi hovorieva mama, ktorej sa to zdalo veľmi vtipné. Ako sa mi nedávno priznala, prvá vec, čo jej napadla, keď ma videla bola, že keď už ležím na pekáči, treba ma okoreniť a strčiť do vyhriatej pece. Tak sa začala moja cesta životom. Nie je to bohvieaký štart, ale akýkoľvek začiatok je lepší ako žiaden, no nie?
                                      
V detstve som vraj bola pekné dievčatko, mala som modré oči a krátke blond vlasy, ktoré sa mi stáčali do krásnych maličkých kučier. S ľútosťou musím skonštatovať, že som sa odvtedy zmenila. Mám normálnu, trošku vyššiu postavu, ktorá je na niektorých miestach oblejšia, ako by som si priala. Vždy som snívala o čiernych havraních vlasoch, no bohužiaľ v skutočnosti sú plavé, niekedy kučeravé a niekedy vlnité, ich tvar závisí od počasia, najmä od vlhkosti vzduchu. Na svet sa pozerám zelenohnedými očami, ktoré sú asi jedinou vecou, čo na sebe netúžim zmeniť.

Takmer všetko v mojom živote podlieha neustálym zmenám. Výnimku tvoria asi iba vzťahy s inými ľuďmi. Možno aj to je dôvodom, prečo si mnoho ľudí o mne myslí, že sa skrývam pred svetom a nikoho si nepustím k telu. Nie je to úplná pravda, pretože ja si do svojho súkromia púšťam len veľmi málo ľudí, ktorých mám rada a svojim najbližším priateľom dovolím nazrieť až na dno mojej duše, pretože im stopercentne dôverujem. Bohužiaľ, boli aj ľudia, ktorí tvrdili, že sú mojimi priateľmi, ale nebolo to tak, lebo keď som ich potrebovala, tvárili sa, akoby ma nepoznali. Aj to je jednou z príčin, prečo som taká prieberčivá, keď si vyberám kamarátov. Musia ma najprv presvedčiť, že ich môžem zaradiť do môjho kruhu dôvery. Ak sa doň raz niekto dostane, môže si byť istý, že mu znesiem aj modré z neba, ak ma o to požiada. Ale stačí, aby ma raz zradil alebo podviedol, a už mu nikdy nebudem úplne veriť a budem podozrievavá. Som ochotná odpustiť, aj odpustím, pretože verím, že každý si zaslúži druhú šancu, ale nikdy nezabudnem. 
                              
Ďaľšou z mojich vlastností je, že 99% ľudí, ktorých stretávam, mám „roztriedených“ do dvoch skupín. Jednu tvoria tí, ktorí sú mi sympatickí a mám ich rada a druhú tvoria tí, ktorých nemám práve v láske. Z prvej skupiny sa do druhej dostávajú pomerne ľahko, no naopak to nie je jednoduché, ale ani nemožné.

Okrem toho som často tvrdohlavá ako baran, tiež som nerozhodná a nie som si istá, čo vlastne chcem a za čím v živote kráčam. Prejavuje sa to najmä v čase, keď sa mám pre niečo rozhodnúť. Rozmýšľam, zvažujem, tisíckrát zmením názor, ale keď sa už urobím rozhodnotie, stojím si za ním a neustupujem. Ak by sa aj na ceste, ktorú som si vybrala objavili prekážky, urobím všetko pre to, aby som ich prekonala a dostala sa do cieľa. Samozrejme, že sa mi veľa vecí nedarí, ale nehádžem hneď „pušku do žita“a skúšam to znovu. Ak však vidím, že na niečo nestačím, ak viem, že sama to nezvládnem, nepreceňujem sa a požiadam o pomoc, o radu.

Moje správanie často ovvplyvňujú moje pocity a nálady. V priebehu dňa sa môžem zmeniť niekoľkokrát. Často sa mi stáva, že ráno sa zobúdzam a najradšej by som sa hneď v tej chvíli hodila pod vlak a večer od šťastia nemôžem zaspať alebo naopak. Na rozohnanie pochmúrnych búrkových oblakov z mojej mysle stačí jediný úsmev alebo dokonca iba pohľad určitých osôb. No nech už sa cítim akokoľvek, snažím sa svojmu okoliu pomáhať a usilujem sa odrážať slnečné lúče optimizmu všade tam, kde je šero, tma alebo hmla.          
                                                        
Určite by som nemohla opomenúť, že dôležitú rolu v mojom živote zohráva aj viera, v ktorej ma rodičia vychovávali. Som si istá že vplýva na moje správanie, mylsenie, skutky aj city. Prejavuje sa v maličkostiach, radostaich aj starostiach, ktoré mi denne prináša život.
                         
Medzi tieto dôležité maličkosti patrí aj úsmev, ktorý je súčasťou každého dňa. Deň, v ktorom by sa mi ho nepodarilo vykúzliť aspoň na jedinej tvári, by som považovala za premárnený. Som rada vo veselej, ale zároveň aj slušnej spoločnosti, rada sa smejem a zabávam, tak ako všetci mladí ľudia. Tiež sa rada prechádzam večer po meste alebo na jazerách sama, len s mojimi myšlienkami. Tieto potulky väčšinou spájam s mojou ďaľšou vášňou - vymýšľaním a neskorším zapisovaním poviedok, príbehov a básní. Mám naozaj bujnú fantáziu a nerobí mi problém snívať aj s otvorenými očami. Keby som nemusela chodiť do školy a venovať sa úlohám, zrejme by som písala celé dni, takto to musím zerdukovať len na sobotné večery, lebo stále mám čosi na práci. Otec ma v tejto činnosti nepodporuje, myslí si, že ako autorka nemám žiadnu budúcnosť, ale mama ma všemožne podporuje, lebo aj ona v mojom veku písala básne, no bohužiaľ s tým prestala. Na tom, že rada píšem, má určite zásluhu aj to, že rada a veľa čítam.                                                                  

Ak by som mala jednou vetou zhrnúť, aká vlastne som, nedokázala by som to. Som jedinečná bytosť so svojimi svetlými i tienistými stránkami a žijem svoj život najlepšie ako viem. Pokúšam sa nájsť svoje miesto v spoločnosti a snažím sa objaviť samu seba. Mám svoju milujúcu rodinu, ktorá sa ma snaží podporovať ma v tomto hľadaní a tiež mám aj svojich priateľov, ktrorí sú pre mňa nenahraditeľnou oporou.