referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Bohuš
Pondelok, 27. januára 2020
Moja životná cesta
Dátum pridania: 11.03.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: cigo
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 723
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 1.8
Priemerná známka: 2.97 Rýchle čítanie: 3m 0s
Pomalé čítanie: 4m 30s
 
(beletrizovaný životopis)

Svetlo sveta som uzrela v jeden sychravý deň, približne pred devätnástimi rokmi. Tmavú tichučkú sieň pôrodnice zrazu prebudil plač malého ukričaného dieťatka. Bola to samozrejme moja maličkosť.

Tento dažďom posiaty deň, sa mnohým navždy vryl do pamäte ako jeden z najšťastnejších dní ich doterajšieho života. Je síce samozejmé, že sa na prvé okamihy môjho života nepamätám, veď ako inak. No počula som, že keď ma mama vzala do náruče, slzami mi kropila tvár dobrú pol hodinku. Snáď asi preto, že po piatich ukrutne bolestných hodinách som sa konečne rozhodla vyliezť a začať žiť.

Deň za dňom ubiehal a ja ako dosiaľ milé, malé stvorenie som bola pripravená ísť do škôlky a spoznávať okolie. Bola som v celku kľudné a spokojné dieťa, až kým naša staručká škôlkarska učiteľka nezavelila, že sa ide fotografovať. Pre mňa to bol jednoducho koniec sveta. Fotenie som z duše nenávidela a čo viac, vždy som plakala ako najatá až som „rozrevala“ aj ostatné decká. Dodnes nechápem ako také malé chudé „decko“ dokázalo urobiť obrovský rozruch kôli jednému cvaknutiu.

Škôlka je síce peknou spomienkou, no celý život sa v nej prežiť nedá, aj keď si to niekedy želáme. Musela som teda ísť ďalej. Konečne prišiel môj „vtedy“ vysnívaný okamih, keď ma viedli za ručičku do mojej prvej triedy na základnej škole. Páni, bol to fajn pocit vidieť tú hŕstku malých deckých očičiek pokope. Každý rodič bol na svoje dieťa pyšný, ale tie malé sedem ročné stvorenia mali na krajíčku slzy strachu. A ja? Ja som sa na každého usmievala, bolo mi úplne jedno, aj keby som tam mala stráviť celý deň.

Základná škola je viacmenej zameraná na všeobecný prehľad vedomostí, ktoré robia z detí dospelejších. Ani ja som sa tomu nevyhla. Nadväzovala som stále nové priateľstvá, sem-tam sa mi podarilo nejaké aj stratiť, aj to všetko iba kôli tomu, že som odtrhla hlavu spolužiačkinej bábike. Chtiac-nechtiac sa z piateho ročníčka stal deviaty a mala som pred sebou prvú dôležitú otázku, ktorú som musela zodpovedať. Kam teda ďalej? Čím tuhšie som rozmýšľala, tým som si bola istejšia, že tá pravá, moja ideálna škola bude len a len Hotelová akadémia.

Po prijímacích pohovoroch, ktoré som samozrejme zvládla, veď ako inak, som konečne vstúpila na teritórium mojej „hotelky“. To už nebola škôlka, kde bolo na dennom poriadku ničnerobenie, ale ani základná škola, na ktorej som nemala žiadne starosti. Začal sa mi úplne nový život. Táto škola ma veľa naučila, z dievčatka urobila dospelú ženu, ktorá hľadí do búcna.

Ako roky ubiehali, došlo na akokeby moje „prvé matury“. Boli to záverečné skúšky, ktoré som sa rozhodla zabsolvovať ako všetci moji spolužiaci. Učenia a práce bolo viac než dosť, len čo je pravda, ale teraz, ako novopečená piatačka ďakujem za každý okamih. Aj keď som sa skúšok bála, bála sa ako to všetko dopadne, či vôbec prejdem, čo sa pýtal vo svojom vnúri asi každý. Jednoducho ten pocit potom bol neopísateľný. So svojimi spolužiakmi som sa začala viac spoznávať, viac si dôverovať. A práve to, verím, nielen vo mne prebudzovalo myšlienku, že o chvíľu mňa a mojich dvadsiatich ôsmich „spolutrpiacich“ nadobro rozdelí matura.

Tá chvíľa prišla. Maturita klope na dvere..... Päť naozaj nádherných a zážitkov plných rokov ubehlo a predo mnou stojí ťažká skúška. Skutočne verím a hlavne dúfam, že ju úspešne zvládnem, ba dokonca snáď potom hrmote na mňa doľahne aj otázka vysokej školy.

A je to tu...začína sa skutočný život.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.