Láska dnes a zajtra

Človek sa z lásky narodil, aby pre lásku žil, aby sa z lásky pre lásku zas nový človek narodil.

Moju úvahu o láske začínam mottom zo svadobného oznámenia mojich rodičov. Môžem si to opakovať zas a znova, stále je to pre mňa výstižné, stále to pre mňa vystihuje podstatu lásky. Lásky partnerov. Dlho som nechápala ten mocný cit, ktorý dokáže, ako hovorí príslovie, aj hory prenášať. Až dnes, keď som sama spadla do osídel lásky, až dnes chápem tie zaľúbené pohľady iných, medzi nimi aj mojich rodičov. Dnes si už lásku vyjadrujú inak, sú zohraná dvojica, ktorá spoločne kráča životom. A čo ja? Ja som šťastná - zatiaľ. Zaľúbený človek oveľa ľahšie rieši problémy. Len sa bojím, čo bude s láskou potom, zajtra, pozajtra. Pýtam sa sama seba, či tento prekrásny cit nepodľahne dnešným trendom a tým sú tvrdosť, sebectvo, necitlivosť voči druhým. Láska je ťažko skúšaná. Vplýva na ňu veľa faktorov. Dnes je samozrejmé, keď sa hovorí o utrpení iných bez kúska citu. Hlavne, že sa to netýka nás. Ale je samozrejme pár výnimiek, ktoré aj napriek nepriazni osudu stále dokážu rozdávať ten krásny cit, poskytovať pomoc slabším. A týchto ľudí si ja niesmierne vážim. Sú to často neznámi ľudia, alebo sami chcú ostať v anonymite. A to sú pre mňa pravé celebrity.

Je ešte jedna láska, ktorej chcem venovať pár riadkov. Je to láska, ktorú dosiaľ nikto neprekonal. Nepoznám na svete človeka obetavejšieho, odvážnejšieho a láskavejšieho, ako je matka. Materinská láska, to je ten nádherný cit, ktorý nás hreje a o ktorý sa môžeme oprieť, keď nám je ťažko. Mnohí si ani neuvedomujeme, čo to je nemať a nepoznať ten cit. Nájdu sa prípady, kedy sa matka dobrovoľne vzdá dieťaťa, čo je pre mňa nepochopiteľný skutok, ale stane sa, že matka musí dieťa opustiť zo subjektívnych príčin, čo je pre ňu určite ťažké. Matka dokáže nekonečne odpúľťať naše prehrešky, cíti nekonečnú zodpovednosť za svojich potomkov, má obrovské krídla, pod ktoré sa snaží svoje mláďatá ukryť pred nevôľou sveta. Lásku, akou je naplnené materinské srdce, nemožno porovnávať s ničím a s nikým. Aj tá partnerská časom vybledne, zhasína, ale materinská nikdy. Niekedy rozmýšľam, čo nosia v srdci matky vrahov, kriminálnikov, ale myslím si, že lásku. Lásku a vieru v dobro, pretože pre nich aj ten kriminálnik je stále len syn alebo dcéra.

Láska má mnoho podôb. Či už je to láska k rodnej zemi, láska k povolaniu, láska k našim najmenším. Niekde som čítala, že lásky je schopný len človek. Ja si to nemyslím. Lásky je schopné aj zviera. Poznám ten veľavravný pohľad nemej tváre môjho psa. Ako sa teší, keď ma vidí, alebo keď ho púšťam na slobodu. Hovorí sa, že kto nemá rád zvieratá, nemá rád ani ľudí. Súhlasím s tým. Veď človek sa môže veľakrát učiť a brať si príklad od zvierat.

Veľa básnikov chcelo definovať slovo láska, veľa ľudí chcelo opísať, čo sa deje v ľudskom srdci, keď je človek zaľúbený. Podľa mňa sa to nedá. Každý z nás prežíva lásku inak. Jeden žiari šťastím, druhý je zahľadený do milovaného človeka a okolie ani nevníma. Každý deň by sme mali byť vďační z ten dar, že môžeme spoznať ten nádherný cit, že vieme, čo to je pre lásku trpieť, že nevieme lásku len dostávať, ale aj rozdávať. Svojim najbližším by sme mali lásku prejavovať každý deň, nie iba vo sviatočné dni, alebo nebodaj iba raz do roka skrývať svoj nezáujem kytičkou. Stačí venovať pekný úsmev, pohľad svojmu milovanému človeku, pohladenie svojej matke, vyjadrenie vďaky.

Pretože väčšinou až keď tu človek nie je, si uvedomíme, ako nám chýba a ako sme ho mali radi. A vtedy nás mrzí, že sme nášmu milovanému človeku nevyjadrili svoju lásku viac a častejšie. A preto aj ja, keď dopíšem tieto riadky, pôjdem a pohladím moju mamu, len tak - z lásky pre lásku.