Naša susedka
"Choďte preč vy pankharti!" Takto na nás kričí naša susedka, ktorá má takú guľatú postavu, že vyzerá ako snehuliak bez hlavy. Keď hráme pred domom badminton, vyjde na ten svoj balkónik a už kričí: "Zmiznite! Nemôžem pozerať ani televízor!"J ej oči, hoci sú už staré,s ú ako malé vycmúľané cukríky. Všetko videli, všade boli. Má zlý zvyk, ako väčšina ľudí - ohovárať. Najmä cez leto sedí na tom svojom balkóne a všetkých sleduje a pozoruje. Jej uhorkovému nosu nič neujde. Možno má nejakú schopnosť vycítiť povahu ľudí.
V zime sa veľmi neukazuje, možno preto, lebo by jej vlasy splynuli so snehom. Stratila by sa. A to ona nechce. Práve naopak. Podľa mňa túži byť stredobodom pozornosti. V letných mesiacoch sa jej to aj darí. Hodí na seba nočnú košeľu, v ktorej spáva a ktorá jej slúži aj ako domáci úbor. A hor sa na prechádzku!
Jej chôdza pripomína slimáka ponáhľajúceho sa k šťavnatým listom. Rozdiel je v tom, že ona ide k ľuďom. Zastavuje staré dámy, ktoré po nej len nechápavo hľadia, že čo to na sebe vlastne má. Raz som ju stretla pred domom a mala na sebe oblečenú olivovo zelenú nočnú košeľu, hrubé štrikované ponožky a šľapky! Skoro som odpadla!T eplota vzduchu bola vtedy tridsať stupňov.
Minule ma poprosila aby som jej vymenila nazbieraný papier za vreckovky, no kým mi pani suseda otvorila, bola som o desať minút staršia. A čo som zistila, že ona chúďa už ani nepočuje. S ňou sa dorozumieť, to je ako naučiť papagája gágať. Preto sa s ňou nerada stretávam. Jej bledá pokožka pôsobí dosť deprimujúco v kombinácii s lícami,ktoré vyzerajú akoby prehltla dve malé loptičky. Aj tak ju mám celkom rada, aj keď je, aká je.
