STRATENÁ GENERÁCIA - výklad
(zameranie na Hemingwayovu tvorbu)

Prvá svetová vojna si vyžiadala viac než desať miliónov ľudských obetí, no jej zhubný vplyv vo veľkej miere zasiahol aj tých, ktorí prežili. Predovšetkým mladí ľudia - priami účastníci bojov a svedkovia každodenného umierania - už len ťažko dokázali nadviazať na normálny život z predvojnového obdobia. Vnútorný zmätok a depresie spôsobené spomienkami na vojnové zážitky sa odrazili aj v literárnej tvorbe vtedajších mladých autorov. Svoje diela naplnili smútkom a tvrdou vojnovou realitou a - adekvátne k vlastným pocitom životnej dezorientácie - sa začali nazývať Stratenou generáciou.

Pravdepodobne najznámejším predstaviteľom tejto skupiny sa stal Ernest Hemingway, americký spisovateľ, ktorý strávil značnú časť svojho života dobrovoľníckou činnosťou a bojom na európskych frontoch. Aj keď v jeho prípade bola účasť na vojne vždy dobrovoľná, nemení to mnoho na miere, v akej ovplyvnila jeho život. Pestrosť vojnových zážitkov, ľudských charakterov a cudzích kultúr sa výrazne podpísala na celej jeho tvorbe, svete, ktorý vo svojich dielach budoval a tiež mentalite jeho postáv. Mnohé Hemingwayove diela sú vystavané práve na početných skúsenostiach z vojnou zmietanej Európy.

Prvé autobiografické črty nachádzame už v jeho debutovom románe Slnko stále vychádza, ktorého dej je zasadený do prostredia povojnového Paríža. Tu strávil Hemingway niekoľko rokov po skončení prvej svetovej vojny a veľmi autenticky ich vykreslil práve na stránkach svojho debutu. Jeho hrdinovia žijú bohatým nočným životom, podliehajú drogám, alkoholu a ďalším negatívnym vplyvom spoločnosti, čím verne odzrkadľujú osudy Stratenej generácie. V krátkej úvahe jednej z ústredných postáv - „Nemáš niekedy pocit, že život beží okolo teba a ty máš z neho starú belu? Uvedomuješ si, že už máš za sebou takmer polovicu života?“ – autor vyjadruje pocity ľudí, márne hľadajúcich zmysel vlastnej existencie.

Hoci podobné myšlienky sprevádzali Hemingwaya prakticky po celý život, nikdy sa neuzavrel pred okolitým svetom a nestratil kontakt s ľuďmi okolo seba. Tak ako neskôr jeho literárni hrdinovia, aj on sám viedol mimoriadne aktívny život a vždy sa významne podieľal na dianí okolo seba. V tridsiatich rokoch sa vrátil naspäť do Európy, aby sa pripojil k skupine republikánov bojujúcich v Španielskej občianskej vojne a toto rozhodnutie opäť značne ovplyvnilo jeho tvorbu. Svoj najrozsiahlejší román Komu zvonia do hrobu venoval práve zážitkom z prostredia španielskych hôr, preňho tak príťažlivej miestnej kultúre a výnimočnej mentalite španielskeho národa. V myšlienkach a konaní jeho postáv je zachytené všetko, čo tu vojna v ľuďoch zanechala – ťažko potláčaný strach i nezmyselnú krutosť, zdanlivú ľahostajnosť k ľudskému umieraniu a v neposlednom rade aj upadajúcu vieru v Boha. „Keby bol Boh,“ povedal Anselmo, „nedovolil by, čo som videl na vlastné oči.“

Tak ako vo väčšine Hemingwayových diel, aj tu hlavný hrdina korešponduje s osobnosťou samotného autora. Mladý americký profesor Robert Jordan prichádza do španielskych hôr dobrovoľne, bez akýchkoľvek vojnových ideálov, usilujúc sa separovať osobné pocity od vojenských povinností. Na jednej strane rozvíja svoj vzťah s osirelou dcérou partizánskeho vodcu, oddáva sa snom a premýšľa o živote, ktorým by raz možno chcel žiť, na strane druhej vidí vojnové poslanie ako hlavný cieľ svojej momentálne existencie. V príbehu sa nezriedka stretávame s úvahami o smrti, ktorú Robert vníma pomerne chladnokrvne - ako nevyhnutné riziko vojenského života. Láska k mladej Marií síce dáva jeho myšlienkam nový rozmer, no nevmiešava do nich prímes strachu; len dáva pocit istoty, že už stihol zakúsiť to najkrajšie v živote. „Ale veď od teba nikto nečaká, že budeš žiť večne,“ pomyslel si. „Možno som prežil celý svoj život za tri dni.“

Motív stratenej lásky sa objavuje aj v skoršom autentickom románe Zbohom zbraniam, kde Hemingway otvorene poukazuje na krutosť a absurditu celej vojny. Obe diela, analogické svojim tragickým koncom, vyjadrujú pesimizmus autorovho pohľadu na lásku počas vojny a z neho plynúce presvedčenie, že tam pre ňu niet miesta ani času.

V početných a tematicky rozmanitých Hemingwayovych dielach nájdeme aj po rokoch to, čo do nich vojnou poznačený autor vložil – svedectvo o ľudskom utrpení, vnútornom i vonkajšom boji človeka a snahe nájsť si opätovne miesto v živote. Stratená generácia nám vo svojej tvorbe zanechala verný obraz vojny a pomerov, ktoré ju nasledovali a práve vďaka svojej autentickosti sa dnes zaraďuje k najobľúbenejším autorom na celom svete.