Vonku bolo počuť len rozprávajúce sa vtáčiky a šuchot unaveného vetra poletujúceho pomedzi hrôzostašné ruky stromov. Tie spolu s nahnevanou oblohou vytvárali neopakovateľnú atmosféru. Zrak mi padol na vystrájajúcu rieku. Cez jej trblitavý závoj usmievajúcich sa slzičiek bolo vidno až na dno. Tam šantiace vlnky nakopili striebristé kamienky, ale i pochmúrne a tmavé bochníky skál. Rieka svojimi konármi pohládzala pestrofarebné koberce zo zlatistých lístkov starých zvráskavených dubov. Na sklenenej hladine sa odrážala obloha studených farieb, posiata zasneženými ostrovčekmi anjelov. Popred oči mi prebleskla veverička ukladajúca do batôžka z ihličia drobné oriešky. Zrazu pri mne stálo vzrušenie a pomaly sa vkrádalo do môjho srdca. Premohol ma pocit neuveriteľného šťastia. Aký nádherný je jesenný svet!