Vážení prítomní!

Dovoľte mi, aby som povedala pár slov k tomu, čo práve predniesla jedna mamička na tému Rodičovská autorita. Hovorila o niektorých problémoch z pohľadu matky a ja by som ich rada načrtla tak, ako ich vidíme my - dospievajúci.

Som takmer stopercentne presvedčená o tom, že v každej rodine sa z času načas vyskytne konflikt medzi deťmi a ich rodičmi. Kým sú deti malé, poslúchajú rodičov a na väčšinu problematických situácii s nimi zaujímajú zhodný postoj. Ako ale rastú, začínajú viac používať vlastný rozum a sami sa v určitých veciach rozhodujú. Myslím si, že pre toto dochádza k stretu záujmov a názorov.

Vzhľadom na to, že sme ešte nedosiahli plnoletosť, „ťaháme za kratší koniec“, lebo v očiach našich rodičov sme ešte stále tie malé detičky, čo sa len prednedávnom hrali na pieskovisku. Áno, boli sme aj takí malí, ale teraz už máme takmer 17 rokov a vieme sami posúdiť, čo je pre nás dobré a zlé alebo čo nám pomôže či naopak ublíži.

Najčastejšou témou výmeny názorov sú naši priatelia, kamaráti, jednoducho ľudia, s ktorými sa často stretávame v našom voľnom čase. Rodičom sa často nepáčia a niekedy nám dokonca zakazujú sa stýkať s istými osobami. Ale prečo? Lebo sa o nás boja? Podľa mňa by nám mohli trochu viac dôverovať, lebo predsa len my najlepšie vieme, s kým si máme čo povedať a kto nám pomôže, ak to potrebujeme. Myslím si, že už sme dosť starí na to, aby sme si vedeli sami zvoliť cestu, po ktorej chceme v budúcnosti kráčať.

Ešte nemôžem nespomenúť jeden malý paradox. Sme dosť starí na to aby sme postrážili mladších súrodencov alebo niečo vybavili, ale zároveň sme príliš mladí na to, aby sme zúčastnili akcie, ktorá končí v skorých ranných hodinách, bez dohľadu nejakej spoľahlivej osoby.

Na záver by som chcela dodať, že sme si vedomí toho, že nie sme bezchybní a neomylní, ale už sme takmer dospelí a sme pripravení prevziať zodpovednosť za naše rozhodnutia. V živote sa ešte určite mnohokrát potkneme a spadneme na zem, no ak sa máme niečo naučiť, najlepšie sa to naučíme na chybách, či už na našich vlastných alebo na cudzích. Vieme, že nás máte radi a sme šťastní, že sa na Vás môžeme obrátiť s akýmkoľvek problémom. No nie preto, aby ste ho vyriešili za nás, ale aby ste nám len poradili a samotné riešenie nechali na nás. Som si istá, že my to už zvládneme.

Ďakujem za pozornosť.