Piatok, 26. október 1990. Pre niekoho len obyčajný dátum spred vyše sedemnástich rokov. Pre mňa najdôležitejší deň v mojom živote. Presne o pol ôsmej večer sa totiž v pôrodnici na Bezručovej ulici v Bratislave narodilo jedno dievčatko – ja.
Som najstaršie dieťa v rodine, takže si viete predstaviť tú radosť, keď som sa narodila. Bola som taká malá rodinná „star“. Všetci prišli zablahoželať mojim rodičom a každý si ma chcel nachvíľku podržať na rukách. O pár dní nastal daľší veľký deň - moje krstiny.
Pomaly plynuli dni, týždne a mesiace a ja som rástla ako z vody. Začala som objavovať svoj svet. Štvornožky som batolila po našom byte a náramne rada som vyhadzovala kuchynský riad alebo vŕzgala dverami, či ťahala záclony. Pri týchto zábavkách mi často robila spoločnosť moja susedka – Veronika. Spoločne sme oslavovali aj naše prvé narodeniny. Rástli sme a postupne sa z nás stávali malé slečny. Rady sme sa hrali na princezné a víly, kým naše maminy klebetili a popíjali kávičku.
Po štyroch rokoch, počas ktorých som mala rodičov iba pre seba nastal v mojom živote zásadný obrat. Narodila sa mi sestrička Zuzana a zrazu sa všetko točilo okolo nej. A aby toho nebolo málo, ešte ma aj poslali do škôlky, kde som musela byť celý deň a bez mamky. Zo začiatku to bolo tažké, ale neskôr sa mi tam tak zapáčilo, že som sa dokonca ráno do škôlky tešila. Nečudo, veď som si tam našla kopec nových kamarátok.
Celé dni sme sa hrali, zabávali a ani sme sa nenzdali a nastal čas vymeniť bábiky za zošity. Odzvonilo dňom plným bezstarostných hier, začala sa nová kapitola v knihe života. Jednoducho začala som chodiť do školy. Presnejšie na základnú školu na Medzilaboreckej ulici v Bratislave. Tam som sa popasovala s prvými písmenkami, slovami, vetami a príkladmi.
Tak pomaly prešli štyri pokojné roky. Ale potom sa stalo veľmi veľa udalostí vo veľmi krátkom čase. V polovici piateho ročníka sa mi narodil brat Miško a neprešiel ani rok a sťahovali sme sa do Senca. Vtedy mi to pripadalo ako nočná mora. Zo dňa na deň som sa ocitla na neznámom mieste, bez kamarátov, v novej škole. Našťastie som komunikatívna a netrvalo mi dlho, kým som sa aklimatizovala a nadvizala nové priateľstvá. Len pár mesiacov po presťahovaní som začala trénovať volejbal, kde som opäť spoznala veľa skvelých ľúdí. Postupne dni upadali do nového stereotypu, akokeby to tak bolo odnepamäti. Z monotónnosti života ma občas vytrhla krátka platonická láska. Čas opäť letel ako opreteky.
Akoby mávnutím čarovného prútika prešli ďaľšie roky a ja som bola deviatačka. V prvom polroku som sa svedomito pripravovala na monitoring, no hneď ako som ho napísala, s učením som prestala. Veď načo plytvať energiou??? Oveľa pohodlnejšie a príjemnejšie boli prechádzky s partiu kamošov a spolužiakov. Bohužiaľ som tiež musela starať o súrodencov, najmä o brata. Ale keďže som s ním nechcela sedieť doma, brávla som ho s nami von. Veľa sme sa spolu nasmiali a doteraz na naše úlety radi spomíname. V takejto príjemnej atmosfére prešlo znovu pár mesiacov. Bol práve apríl a podávali sme si prihlášky na stredné školy. Keďže som veľmi dobre vedela, že chcem ísť aj na vysokú školu, rozhodla som sa pre Gymnázium Antona Bernoláka, kam ma aj vzali, dokonca som ani nemusela robiť prijímacie pohovory.
Prvý rok na strednej bol pre mňa zaujímavý. Okrem toho, že som sa opäť ocitla v novom kolektíve a teda som znovu bližšie spoznala pár ľudí, som zmenila štýl života. Už som sa nemohla len tak túlať po meste a dokonca som prestala hrať volejbal. Musela som sa učiť a tiež čím ďalej, tým častejšie som strážila brata a začala sa strať o chod domácnosti. Tento, pre mňa neveľmi priaznivý stav, zostal dodnes. Mama aj otec totiž pracujú na smeny a keď sa vrátia z práce, už nemajú dosť síl na to, aby upratovali alebo varili. Zostáva to teda na mne. Pomáham s úlohami sestre, hrám sa s bratom a popritom sa venujem písaniu, chodievam von s kamarátkami a priateľmi a som aj napriek hore povinností naozaj šťastná.
Ak by som mala svoj život zhrnúť, povedla by som len, že hoci nieje ideálny, je krásny a vzrušujúci
