V novembri sa stráca jeseň a postupne prichádza zima. V tomto čase prišiel na svet ďalší člen, ďalší obyvateľ zeme- "ja". V tejto dobe sa na mňa už tešila moja mama, otec a vtedy ešte malé milé dievčatko menom Lucka. No ako čas plynul z malého dievčatka a chlapčeka vyrástli večne súperiaci a hádajúci sa súrodenci. Našej rivalite rozhodne prispel aj fakt, že sme od malička mali spoločnú detskú izbu a keďže obidvaja máme tak trochu sebeckú povahu ani jeden z nás nepripustil že izba patrí aj tomu druhému. No tento problém sa vyriešil sám od seba pretože v izbe som už netrávil tak veľa času, keď nastala nová etapa môjho života a nastúpil som do škôlky.

V škôlke sa mi zo začiatku nepáčilo pretože na mňa dávali pozor nejaké cudzie ženy a nútili ma každý deň ísť po obede spať, no neskôr som si tam našiel kamarátov a začal som tam rád chodiť. Ale osud je krutý a vždy sa v tom najlepšom niečo musí pokaziť. A tak to bolo aj u mňa, keď sa otvorila šiesta strana môjho života a stal sa zo mňa školák.

Ako každé malé a ešte neskúsené dieťa som sa prirodzene do školy tešil, ale radosť zo školy ma rýchlo prešla keď som zistil, že sa musím učiť nejaké veci čo ma vôbec nezaujímali a ešte za to aj budem dostávať známky. Zo začiatku mi to išlo celkom dobre, no učivo sa začalo zbierať ale kapacita môjho mozgu zostala rovnaká a tak prišla prvá zlá známka a to trojka. Vtedy sa predo mnou objavila ďalšia nepríjemná skutočnosť a to taká, že som zistil, že otcovi sa zlé známky v mojej žiackej knižke vôbec nepáčia a tak som sa začal učiť naplno až som sa dostal zo štvrtej triedy na Gymnázium Ľudovíta Jaroslava Šuleka.

Myslím, že to bolo dobré rozhodnutie aj keď sa tu musíme učiť o trocha viac ako moji rovesníci na základných školách, no pekné na tom je to, že o jeden rok menej. Na tejto škole nastala aj dôležitá chvíľa v mojom živote, keď jeden pekný deň mne a mojim spolužiakom pán profesor oznámil, že sa hľadajú chlapci ktorí by mali záujem chodiť na basketbal. Táto možnosť sa niektorým z nás veľmi zapáčila a neváhali sme sa zahlásiť. Doteraz to vôbec neľutujem, pretože tento šport ma veľmi baví a do dnes ho aktívne športujem. No v budúcnosti sa s basketbalom rozhodne živiť nechcem. Môj životný cieľ je úplne iný. V prvom rade by som rozhodne chcel úspešne zmaturovať, dostať sa na nejakú dobrú vysokú školu a zariadiť si život tak, aby som sa do konca života mal dobre. To je u mňa prvoradé.