Krajina sa práve prebúdzala k životu. Obloha mala tmavozlatú farbu. Bolo počuť štebot ospanlivých vtáčikov. Svieža ranná tráva pripomínala zamatový koberec. Bledé slnečné lúče pršali pomedzi ihličie smrekov. Ranný vetrík kýval ich konármi, akoby chcel preosiať svetlo. Mladé papradie vystrčilo zo zeme strapatú hlávku. Lúky, na ktorých akoby zaspali slnečné lúče, boli pokojné.

Jej i všetkému navôkol sa začal "pracovný čas". Alebo presnejšie včelám, lebo tie mali na kráse krajinky najväčší podiel. Ovocný sad, zahalený ako nevesta do ružovo-bielych kvetov bzunel bzukotom miliónov včiel. Motýliky tancovali svoj veselý tanec. Pod divo rozkvitnutými čerešňami si krásne hoveli žlté hlávky púpav. Namyslene si spievali: "My sme najkrajšie, my sme najkrajšie." Konkurovať im mohli naďaleko rastúce tulipány. Ku titulu krásy im chýbala už len korunka. No to ešte nevedeli, že budú musieť súperiť s narcismi, nezábudkami a fialkami. Čo si myslíte, ktorá je podľa vás najkrajšia? Žiadna? Tak vám možno učarujú striebristé vlasy zlatého dažďa.

V celom okolí sa ozýval tichý spev ligotavého tajnostkára. Vŕba si v jeho chladivom duchu máčala boľavé končatiny. Hneď vedľa rieky sa týčilo obrovské mravenisko s miliónmi miniatúrnych obyvateľov. Z barín na hornom konci rybníka sa vznášal trúchlivý, nežný hlas žabieho zboru. Ak sa tieto rosničky nemýlili, zajtra by malo pršať. Takže si nezabudnite dáždniky!

Dňu sa pomaly, ale iste krátili ordinačné hodiny. Zapálila sa prvá hviezdička, schyľovalo sa k večeru. Červené polia sa s pocitom, že si splnili všetky povinnosti, ukladali k spánku. Dôkazom bola bledoružová jemná hodvábna hmla, ktorá sa nad nimi vznášala ako prikrývka a splývala s lúčmi zapadajúceho slnka. Trávu šteklili dlhé tiene zahrotených štíhlych jedlí. Ohnivá žiara zapadajúceho slnka sa odrážala v okenných tabuľkách domu pri rieke. Príroda sa uložila spať. Veď aj tá má právo na odpočinok.