„Dobrý deň, my by sme potrebovali počítač.“ Tu sa to všetko začalo. V predajni výpočtovej techniky. V tejto chvíli som ani len netušil, ako mi počítač zmení život. Kedysi, keď ešte počítač bol len pre tých vyvolených, ktorí nemali hlboko do vrecka, som behával s kamarátmi po vonku, hrali sme sa a robili čo nás napadlo. Dni boli dlhé a ovzdušie ešte bez smogu a iného svinstva. Odkedy mám počítač, stratil som 90% voľného času, od hnevu keď sem – tam niečo nešlo som postupne zničil všetok nábytok v okruhu 2 metrov a rodičia už aj zabudli, že kedysi mali syna. Centrom mojej izby sa teraz stal počítač. Je hneď vedľa postele, takže všetko, čo potrebujem mám pekne spolu. Zvyšok izby leží pod vrstvou prachu. Ten prach je ako letokruhy. Presne sa z neho dá zistiť, kedy som si počítač kúpil.

Zo školy sa vraciam domov vždy okolo 15:00. Mama väčšinou varí obed a že jej ani nepozdravím, tak na to si už dávno zvykla. Prvé moje kroky smerujú do izby, kde hneď zapínam môjho miláčika s procesorom AMD a fyzickou pamäťou 2046 MB, aby som sa uistil, že je ešte stále funkčný a pripravený na používanie. Zvuk jeho chladenia mi dodáva pocit šťastia a istotu, že dnes sa nudiť nebudem. Teraz nastáva dôležitá chvíľa. Mám približne 30 sekúnd kým sa mi počítač naštartuje. Za ten čas musím stihnúť prezliecť sa a ísť na WC. Ďalšiu príležitosť už totiž mať nebudem.

V momente, keď je počítač zapnutý, prichádza vážna dilema. Čím sa len na dnešný deň stanem? Vojakom z 2. Svetovej vojny? Bezmenným hrdinom z dávnych čias? Alebo snáď zasadnem do monopostu F1? Možností je veľa a času málo. Počítač mi poskytne možnosť stať sa čím len chcem. Nakoniec som sa rozhodol, že si vyskúšam rolu amerického vojaka v 2. Svetovej vojne a pokúsim sa zasadiť osudnú ranu nemeckému Wehrmachtu. „Vojaci, námorníci a piloti spojeneckej expedičnej armády! Dnešný deň sa zapíše do histórie ako ...“ ozýva sa z reproduktorov. Avšak niečo mi tu kazí atmosféru. Mám pocit, akoby mi niekto za dverami čosi vykrikoval. Nervózny a znechutený ich teda otvorím a zisťujem, že to mama je ten previnilec, ktorý nechápe moju potrebu učiť sa histórii.

„Teraz nie, niečo robím“ znie moja odpoveď. „Poď, lebo ti ten obed vychladne“ skočila mi do reči mama. Na chvíľu rozmýšľam. Som hladný, to je pravda, ale tým by som stratil cenné minúty a možnosť prejsť celú hru ešte dnes. Nakoniec som sa rozhodol pre najlepšie možne riešenie. Zobral som si jedlo do izby. Takto sa aj najem a snáď mi zabíjanie Nemcov v behu pôjde aj jednou rukou. Po chvíli však zistím, že hrať jednou rukou nie je jednoduché a netrvá dlho a už sa váľam v prachu. „Sakra“ zanadávam si. „Nemal som si nastavovať takú obtiažnosť.“ Takže je rozhodnuté. Jedenie sa odkladá na dobu neurčitú. Odsuniem misku nabok a už sa venujem len hre. Netrvá dlho a opäť ma pri hraní niečo vyruší. Tentoraz to je kamarát, ktorý mi píše na icq. Snaží sa zistiť, či som ochotný isť von. „Teraz nie – hrám“ schladím ho v momente s rozhorčením, že ma zas niekto vyrušil. „To icq už viac nezapnem,“ vravím si sám pre seba a už som aj offline.

Teraz ma snáď už nikto a nič vyrušovať nebude a snáď konečne budem môcť kľudne hrať. Po niekoľkých prejdených levelov, niekoľkých tonách zabitých nepriateľov a veľkom množstve splnených úloh sa dostávam do vytúženého posledného levelu. Veliaci dôstojník mi vysvetľuje, ako zničiť prototyp nepriateľského tanku, ktorý má vysokú odolnosť voči protitankovým delám. Tak teda vezmem na rameno bazuku a bežím do boja. Po chvíľke sa na scéne objaví to, čo hľadám – nemecký tank Tyger. Okamžite reagujem a vystrelím doňho zopár rán, presne ako mi to kázal dôstojník Hargrievs. Netrvá dlho a tank je v plameňoch. Na obrazovke sa mi objaví modrý nápis: MISSION COMPLETED. Plný šťastia, že som hru konečne prešiel vstávam od počítača. S prekvapením zisťujem, že na hodinkách je 00:30 , všetci už spia a jediné čo mi tu ostalo, je studený a prischnutý obed. K učeniu dnes teda opäť nedošlo. Unavený si teda ľahnem spať a skonštatujem: „Počítač je môj najlepší priateľ“