Zima je podľa mňa to najkrajšie ročné obdobie. Vtedy je svet pokrytý veľkou bielou perinou a všetko vyzerá akoby sme boli v krásnom ľadovom kráľovstve, kde sa všetko trblieta ako v čarovnom zrkadle.

Zima sa začína, keď drobučké vločky tancujú v povetrí, jemne cinkajú do okien a ľudia sa tešia. To oblaky vločkám okná otvorili a oni sa teraz môžu znášať dolu ako snežné víly. Povetrím duje mrazivý vietor. Vonku počuť radostný krik detí, že perinbaba práši svoje periny. Všetko sa trblieta. Zurčiaci potôčik už nepočuť, pretože ho ľadová kráľovná začarovala na striebristé zrkadlo, do ktorého sa každý večer pozerá veselá tvár okúzľujúceho mesiačika. Konáre stromov tíško praskajú od mrazu. Mráz maľuje na okná čarovné obrazy. Tetuška Zima každoročne prináša ľudom do domov radosť. Do rytmu jej vyhráva meluzína, akoby bol nejaký hudobný koncert. Aj vetrík sa pridal a už sa premáva po svahoch, lúkach, lesoch... a vyhráva tými najlahodnejšími tónmi. Stačí sa len pozastaviť a vychutnať si tú krásnu pesničku. Človek sa hneď cíti lepšie. V tuhej zime visia zo striech striebristé cencúle. Visia vedľa seba ako nastúpení vojaci, ale predsa je každý iný. Jeden kratší, druhý dlhší, jeden chudý, druhý tučný, iný zas hladký alebo hrboľatý. Spolu však vytvárajú jednotu a pôsobia ako tie najkrajšie ozdoby k Vianociam. Každý stromček potom vyzerá ako vyzdobená perníková chalúpka. Prechádzka v zimnej prírode je liekom pre telo, ale aj pre dušu. Pri tej pravej zime, keď sneh siaha až po kolená a pri prechádzke vŕzga pod nohami, nás zima nenechá dlho vonku. Líca nám vyštípe mráz a prsty nám krehnú od zimy. Preto sa človek radšej zime poteší spoza svojho okna a pri šálke teplého čaju.

Zima plná snehu je krásna. Čo k tomu dodať? Vari už nič, len cink-cink, cinká vločka za vločkou...