Bolo pätnásteho mája deväť hodín ráno a ja som s veľkým kufrom postávala v letiskovej hale. Pohľad som upierala na tabuľu, kde pri mojom lete číslo 356 na Kubu stále svietil červený nápis „má meškanie.“ Keďže som mala odletieť už pred dvomi hodinami začínala som byť značne nervózna a tak som si dlhé chvíle krátila fotením okolia mojím mobilným telefónom. Fotila som každú aspoň trochu zvláštnu osobu, každého so zaujímavým kufrom aj stevardov a stevardky, ktorý sa prechádzali v hale.

Keď sa o trištvrte na desať opäť ozval príjemný ženský hlas oznamujúci prílety a odlety a oznámil, že let spoločnosti Air Cubana z Havany s meškaním tri hodiny práve pristál a lietadlo bude pre cestujúcich späť pripravené o pár minút, na tvári sa mi mimovoľne objavil úsmev. Vzala som kufor i tašku s laptopom a vykročila k východu 2A.

Let trval jedenásť hodín, pretože nad celým Atlantikom bolo zlé počasie, a tak sme často prelietali cez silné turbulencie, takže som sa cítila ako na kolotoči a nie ako v prvej triede. V príletovej hale Havanského letiska vládol chaos, z každej strany ku mne doliehali útržky španielskych slov a viet. Cítila som sa ako v cudzom svete. Zrazu som v hlúčiku belochov uvidela jedného pekného Rakúšana, ktorý v lietadle sedel predo mnou. Stáli pri jednom z mnohých pásov, ktoré vyvážajú batožinu z lietadiel. Vtedy som si uvedomila, že som takmer zabudla na kufor. Poslušne som sa teda postavila k pásu i ja a čakala som, čakala a čakala, no môj veľký modrý kufor s bielymi guličkami nevyšiel. Keď sa pás prestal hýbať rozhodla som sa vyhľadať pomoc, o pol dvanástej v noci však bolo problematické nájsť niekoho vybavujúceho sťažnosti a k tomu hovoriaceho po anglicky.

Na letisku som strávila celú noc, no kufor sa nenašiel. S jednou veľmi nepríjemnou pani sme nakoniec ráno vypísali stručný formulár, ktorý aj tak určite hneď po mojom odchode hodila do koša. Vonku však bolo krásne, ulice plné života a farieb, obloha čistá bez jediného mráčika, okamžite som zabudla na všetok hnev. Hneď som sa v kabelke pokúšala nájsť lístok s menom a adresou hotela, no skôr než som ho našla, mi kabelku z ruky vytrhol malý otrhaných chlapec a bežal s ňou preč. Rozbehla som sa za ním, no proti rýchlim nohám malého chlapčiska som nemala šancu.

So slzami v očiach som bezradne blúdila mestom plným domácich hovoriacich výhradne po španielsky. Po mnohých pokusoch spýtať sa na veľvyslanectvo hocijakej Európskej krajiny, kde by mi rozumeli som si sadla na kraj chodníka. Sadla som si na niečo tvrdé, na môj mobil. Po tom ako som ho vzala do ruky som neváhala ani sekundu. Preťukala som sa až k službe slovník kam som bez váhania zadala slovo „veľvyslanectvo“. O niekoľko sekúnd mi obratom prišla SMS, hneď som ju otvorila a prečítala si preklad „embajada“. Tomuto slovu rozumel hneď prvý človek, ktorý ma nasmeroval na najbližšie veľvyslanectvo, z kadiaľ ma poslali na to Slovenské.

„Dobrý deň. Stratil sa mi kufor, ukradli mi kabelku so všetkými dokladmi, neviem ani len ako sa volá hotel, v ktorom mám bývať. Prosím, pomôžte mi.“ Vysypala som na úradníka, hneď ako som vošla. To som však nemala ani najmenšie tušenie, čo ma čaká. Nikto mi totiž nechcel veriť, že som kto som. Nemala som ani jeden doklad či platobnú kartu. Po dlhých hodinách vysvetľovania som už začala strácať nádej v to, že sa vôbec dostanem domov, keď mi padol zrak na laptopom v taške, ktorú som pevne zvierala po celý čas v ruke. „Prosím, môžem sa tu niekde na chvíľu pripojiť na internet?“ Tejto mojej na prvé počutie smiešnej požiadavke však bez slova vyhoveli. Sadla som si k stolu, na ktorý muž v obleku ukázal a začala som hľadať doslova dôkazy o mojej existencii. Napísala som e-mail zamestnávateľovi s prosbou, aby mi poslal údaje o mne samotnej, našla som si číslo na banku, kam som zavolala a veľmi milo poprosila pracovníčku o povolenie prístupu k môjmu kontu i bez overovacieho kódu a tak ďalej. Po tom ako som do hodiny mala hneď niekoľko dôkazov o tom, že som naozaj Slovenka, ktorá má obrovské problémy v cudzej krajine, mi bol každý okamžite ochotný pomôcť.

Domov som odletela hneď na druhý deň ráno, no keby som nemala mobil s roamingom a neexistoval by internet asi by som na Kube bola dodnes. A dokonca sa našiel i môj kufor. Ten však na rozdiel odomňa ani neopustil územie Slovenska a na základe jeho fotky, ktorú som spravila mobilom na letisku ešte pred odletom mi ho vrátili bez akýchkoľvek problémov. Iba som podpísala jeden papier, ktorý i tak určite raz skončí v koši.