referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Ambróz
Sobota, 7. decembra 2019
V náručí stresu
Dátum pridania: 12.06.2008 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: moeysa
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 508
Referát vhodný pre: Stredná odborná škola Počet A4: 1.3
Priemerná známka: 3.01 Rýchle čítanie: 2m 10s
Pomalé čítanie: 3m 15s
 
Je ráno, šesť hodín a konečne pondelok! Ešteže sa ten víkend skončil, veď komu by sa chcelo celý čas nič nerobiť, pozerať telku, alebo vyjsť si vonku s kamošmi? Veď škola je prvoradá. Pomaly chcem otvoriť oči, ale niečo mi v tom bráni. Snažím sa dostať svoje pokrútené telo do východiskovej polohy, aby som zistila, čo zamedzuje mojim očiam vykonávať svoj prirodzený klipkajúci pohyb. Aha, už som na to prišla! Mám pocit, že na rozlepenie mojich nádherných očí potrebujem čatu robotníkov s lopatami, aby mi odpratali ten bordel, čo sa mi tam cez noc nahromadil. Konečne po niekoľkých minútach bojovania sa mi to podarilo a vidím to, čo som nechcela vidieť. To nemôže byť pravda! Určite som si pri tom rozbíjaní nánosu poškodila moju bulbus oculi – (pozn. očnú guľu), a preto sa mi teraz netvorí ostrý obraz. Nie, určite nie je pol ôsmej. Veď o takomto čase by som predsa nemohla ležať v posteli, ale sedieť s babami v šatni. Znovu som si pretrela oči, čo ak mi z toho bordelu niečo ostalo? Hodila som letmý pohľad smerom k hodinám, ani neviem ako, no v tom momente som vytvorila nový svetový rekord v behu do kúpelne. Šplechla som si do tváre zopár kvapiek chlórovanej vody. Zuby musím dnes vynechať, na taký prepich nemám čas. Na ostrý zápach z ústnej dutiny mi postačia airwawesky z mikrogranulami. Naletela som do svojej izby a schmatla som prvé tričko, ktoré som videla. V tej chvíli by mi absolútne nemalo vadiť, že si ho mole dôkladne preštudovali. Obujem sa a vyletím z rodného hniezda medzi rýchlo padajúce kvapky. Vrátiť sa po dáždnik neprichádza do úvahy. Snažím sa vyhnúť každej kvapke a rýchlosťou svetla sa dostávam k mokrým schodom, ktoré mi už vopred signalizovali, že sa na nich pošmyknem. Zrazu si pripadám ako skokan na lyžiach, no namiesto medaily dostávam tupý dopad na betón. Chcem sa postaviť, ale môj členok nadobúda gigantické rozmery. Tu mi už nič nepomôže. Cez svoje lamentovanie a nadávanie som nepočula, ako ku mne niekto pristúpil a snaží sa mi pomôcť. Pozriem sa mu do tváre a vidím jeho sladký pohľad, ktorý na mňa hádže a vraví mi: „Tak vstaň!“ Poriadne sa naň ho zadívam a zisťujem, že môj záchranca sa začína z nepochopiteľných dôvodov podobať na moju mamu. „Čože?!“ – vravím sama sebe. „No tak vstaň!“ zopakovala mama a vypla hulákajúci budík, ktorého ručičky ukazovali šesť hodín. Pomaly to začínam chápať, to všetko bol iba sen.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.