Pán riaditeľ, vážení profesori, pani hospodárka, pani vrátnička, ujo školník, milí prváci, druháci, tretiaci a najmilší štvrtáci. Práve my a naši profesori, máme určite v pamäti chvíľu, keď som stála na tomto mieste a v našom mene som sa lúčila s maturitným ročníkom. Áno, vaša predstava neoťukanej prváčky s chvejúcou sa rukou je správna.
Lenže čas plynul a nič už nie tým, čím bývalo. Prvácke rúcha sme vymenili za zelenú pýchu, ktorou celému svetu ukazujeme kým sme. Aj s mojou rukou je to hádam inak a je v pokoji. Zato vnútro sa chveje. Neviem, či je toto chvenie spôsobené pocitom motýlich krídel a či to spôsobuje príval tej nepoznanej a neopísateľnej citovej búrky. V prírode sú búrkam na vine mraky, no tá naša je výsledkom približne 4410 hodín, ktoré sme spolu strávili. Sme ako dažďové kvapky padajúce z neba. Padali sme každá osamote, no pri dotyku so zemou sme dokázali splynúť v jedno. Cestou sme objavovali všetky chute, vône a farby tohto sveta. Podnikali sme výlety do neznáma, vracali sa z nich plní spomienok, zážitkov a chvíľ, ktoré patria len nám, sú len naše a sú neopakovateľne krásne. Dokázali sme navzájom tak ako nikto iný prijímat, dávať, chápať a ukazovať si našu krásu, jedinečnosť, výstrednosť, rôznorodosť názorov, zmysel života, šťastie, sklamania, klamstvá i odpustenia... Zorganizovali sme plesy a stužkové slávnosti, kde sme ukázali, aké dokážeme byť my dievčatá krásne a vy chlapci skutoční gentelmani večera. Zistili sme bezhraničnosť našej fantázie a kreativity, keď sme presúvali termíny písomiek či iných školských aktivít, ktoré si vyžadovali zapojenie našej nervovej sústavy do stavu maximálnej činnosti. Naplnili sme naše životy priateľstvami, ktoré nám odhalili všetky tajomstvá nikdy nekončiaceho vesmíru. Bolo zoslaných medzi nás aj pár amorovýh šípov a tak sme našli cestu do ríše lásky. Jednoducho sme objavili život v každej svojej podobe, ktorú nám ponúkal. Dokonca mám pocit, že sme odhalili aj to, o čom sám život nevedel, že existuje. O tejto chvíli...
Nikdy by som nenašla správny počet slov, aby som opísala náš rozprávkový príbeh a tým upokojila motýlie krídla i citovú búrku. Chcela by som však do celého sveta vykričať ten poci šťastia a blaženosti, že tento deň prežívame spolu práve my a zároveň vykričať ten neznesiteľný smútok a strach z toho, že tentokrát nasleduje po čísle štyri len prázdne miesto...
Vážení a milí profesori! Rozmýšľame, či existujú slová a vety, ktoré ste ešte pri takejto príležitosti nepočuli. Neostáva nám konštatovať nič iné len to, že také slová neexistujú. A my by sme zas nemohli existovať bez vás. Nikdy by sme tu takto nestáli, keby niet vašich profesorských duší. Patrí Vám náš obdiv, pre trpezlivosť, s akou ste sa snažili znásobit naše vedomosti. Závidíme Vám váš zmysel pre humor, ktorý sa nestratil ani po 4 rokoch strávených v našej prítomnosti. A to odhodlanie a odvaha, s ktorou ste vstupovali do tried je mnoho násobne vyššia, ako počet našich vymeškaných hodín. No čas strávený s vami nebol len o štúdiu a známkach. Neváhali ste a aj vy ste sa spolu s nami vydávali na dobrodružné cesty do neznáma, obdivovali krásu zasnežených krajín. Dokázali ste s nami pretancovať nejednu noc a porozprávať sa o problémoch, ktoré zavítali do našich mladých životov. Ukázali ste nám svoju osobnosť, charakter, pocity, nálady... Snažili ste sa nás nasmerovať tým správnym smerom. Nedovolili ste nám vzdať sa, naučili ste nás bojovať a pri tom byť ľudskými. Niet vhodnejšej chvíle, ako je táto, kedy vám chceme za toto všetko povedať ĎAKUJEME (všetci spolu jednohlasne to poviete). Ostaňte takými, akými sme vás spoznali my, pretože osobnosť s veľkým O je skrytá práve vo vás. Do budúcnosti prajeme študentov, ktorí nás prekonajú v usilovnosti, pozornosti a aktivite na hodinách, no nech nás nikdy neprekonajú v počte úsmevov, ktoré vám do tváre vyvolajú spomienky na maturitný ročník 2004/2008.
