V r. 1995 oň prejaví záujem ECAV podaním žaloby na súd, odvolávajúc sa na reštitučný zákon. Spor sa bude ťahať celých 7 rokov. Už táto lehota svedčí o tom, že ECAV nemala k domu žiaden právny titul. Na druhej strane sa kladie otázka, kto stál za týmito súdnymi prieťahmi.
V r. 1997 bola splnená podmienka na odkúpenie bytov do osobného vlastníctva tým, že o to prejavila záujem nadpolovičná väčšina nájomcov. MČ Staré Mesto ako výlučný vlastník nehnuteľnosti malo byty záujemcom odpredať bez čakania na ukončenie súdneho sporu, pričom na nehnuteľnosť nebolo uvalené žiadne predbežné opatrenie.
V r. 2002 sa teda vlastníkom domu stáva ECAV, a to protiprávne, ako vyplýva z horeuvedeného. Lebo v onom roku už bolo protiprávne nadväzovať na iného vlastníka ako MČ Staré Mesto: vlastníctvo takých subjektov ako Nemecká evanjelická cirkev bolo nahradené štátnym a potom obecným vlastníctvom, ktoré sa stalo nevymáhateľným. Lebo keby bolo bývalo vymáhateľné, znamenalo by to zrušenie príslušného Benešovho dekrétu ako aj naň nadväzujúceho právneho poriadku. Možno si tiež položiť otázku, či odhlasovaním zákona týkajúceho sa majetku MČ NR SR hrubo nezasiahla aj do kompetencie samosprávy. Dohoda o vydaní veci by mala byť prehodnotená, ak nie zrušená aj z iného dôvodu. Podľa tejto Dohody (čl. 2, ods. 2) mali byť vydané nehnuteľnosti, ktorých vlastníkom sa stal čsl. štát na základe horeuvedeného opatrenia a rozhodnutia MsNV v Bratislave, finančného odboru z 10. jan. 1961 č. 293/1961 v spojení s rozhodnutím ONV Bratislava – Staré Mesto z 27. februára 1961. Na dom na Laurinskej 19 sa tieto rozhodnutia nevzťahujú.
Vlastníctvo ECAV prijali obyvatelia Laurinskej 19 so zmiešanými pocitmi. Na jednej strane to bola nádej, že dom bude mať konečne pána, ktorý sa bude oň lepšie starať i s pridanou hodnotou kresťanskej lásky. Na druhej strane to boli oprávnené obavy – signály v tomto zmysle nechýbali – že vlastníctvo domu bolo motivované zištne a že čoskoro skončí v rukách tretej osoby. Ďalší vývoj bude, žiaľ potvrdzovať, čím ďalej tým viac, túto druhú alternatívu.
ECAV, prevezmúc dom bez záväzkov, s výnimkou pokračovania nájomného pomeru, ho prevezme len papierovo, fyzicky neprevezme ani ona ani správca žiaden byt či nebytový priestor. Skutočný stav ich nezaujíma. Pritom evidencia predchádzajúceho vlastníka mala ďaleko od dokonalosti a úplnosti. Od samého začiatku sa nový vlastník vôbec bude dívať na nájomníkov z vysokého koňa. Na ich podnety, žiadosti a požiadavky nebude reagovať. Vo februári 2004 jednostranne zvýši nájomné na hornú hranicu, ignorujúc petíciu nájomcov, ktorí sú väčšinou v dôchodkovom veku alebo s malými deťmi. V čase prevzatia domu bol tento zrelý na generálnu opravu, avšak jeho vlastník sa nezmôže ani len na namontovanie mizerných zvončekov. V spoločných priestoroch opadáva omietka, zahniezďuje sa a nezadržateľne šíri plieseň. Ešte menej ho bude zaujímať pohodlie nájomníkov obťažovaných hudobnou produkciou, hlukom a pachom z terás a vnútorného dvora, ktorý sa premenil na hospodársky dvor zaprataný kontajnermi a vzduchotechnikou.
Ešte v tejto súvislosti, nemoralizujme, ak kresťanskej cirkvi neprekážalo zriadenie nočného baru (s diskotékou a striptízom) v podzemných priestoroch domu, ktorých časť už zaberá vináreň a pizzéria s nepretržitou prevádzkou, pričom obyvateľom domu nebol vyhradený nijaký pivničný priestor, hoci mali na to nárok. Neľutujme ani ušné bubienky návštevníkov diskotéky, je to ich problém, avšak je neprípustné, ak decibely z nej vychádzajúce narúšajú vnútornú štruktúru nosných konštrukcií domu, ktorý nebol stavaný na taký účel.
Po 4-och rokoch sa ECAV domu na Laurinskej 19 „naje“ a s oným ohromným deficitom v údržbe a zdravotnej nezávadnosti ho predá ďalšiemu záujemcovi. Vraj za 120 miliónov, čo predstavuje trhovú hodnotu len bytov. A čo nebytové priestory? Lepšiu ilustráciu definície „tunelovania“ si ani nemožno predstaviť. Nemožno sa tak zbaviť dojmu, že tu je pravý dôvod jej reštitučných nárokov od samého začiatku : zmocniť sa majetku, ktorý jej nepatril a následne ho speňažiť. Aká úľava, lebo sme si mohli tiež myslieť, že ho chcela uchovať pre nemeckých evanjelikov v budúcnosti! Pravda je taká, že naopak na webovej stránke karpatonemeckého landsmančaftu figuruje ECAV na Slovensku ako jeden z adresátov jeho Výboru pomoci (Hilfskomitee)! Akého majetku sa mesto a po ňom ECAV zbavili?
Ak sa v dec. 1960 ECAV sťažovala, že nemá prostriedky na spravovanie majetku po bývalej NECAV, ktorý jej bol zverený, tak v r. 2004 zahnala nosnicu o zlatých vajciach. Totiž dom na Laurinskej 19 je, opakujme, polyfunkčný dom, v ktorom je okrem spomínaných 15-ich bytov prenajatých do 1300 m2, ktoré musia vyniesť minimálne 8 miliónov Sk ročne. Inými slovami to znamená, že podľa odhadu odborníka by sa investícia do jeho generálnej opravy bola vrátila do 3-och rokov.
Nový vlastník, za ktorým stojí finančná skupina J&T, začal aj novým listom vlastníctva, na ktorom dom už nie je bytový, ale nebytový, čo je v rozpore s katastrálnym zákonom všeobecne a so zatriedením domu ako národnej kultúrnej pamiatky zvlášť, lebo rešpektovanie takej pamiatky zahŕňa aj uchovanie jej funkcie, teda v danom prípade polyfunkčnosti, pričom dom potrebuje len sanáciu, nie asanáciu. A ešte s väčšou bezohľadnosťou v tých najlepších tradíciách divokých reštitúcií 90-tych rokov postaví nájomníkov pred (neriešiteľnú ) dilemu: buď odstupné, za ktoré nie je dnes ani jedna izba, alebo odchod do nového (deregulovaného) nájmu. I toto svedčí v prospech prehodnotenia Dohody o vydaní veci.
Obete Benešových dekrétov boli odškodnené tak na nemeckej ako aj na maďarskej strane. A obete ich rušenia? Čo na to poslanci na samosprávnej i zákonodarnej úrovni?
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie