Osoba, ktorú vám chcem opísať, je moja sestra Zuzana. Takto ju volá skoro celá rodina ale ja ju niekedy volám Zuzanica alebo Zuza.

Keď sa na ňu pozriete, tak vám príde zle, lebo vyzerá akoby prežila atómový výbuch v Černobyle. Je malinkého vzrastu, jej postava pripomína záhradného trpaslíka, nie že pripomína ona aj tak vyzerá. Nie je najchudšia ale zase ani najtučnejšia, jej postava je taká normálna na jej výšku. Krivé nohy pripomínajú steblá trávy a ruky vyzerajú ako staré hrable na poli. Tvár má okrúhlu a veľkú ako snehuliak. Vlasy má hnedé a skôr mi pripomínajú kopu sena. Jej oči sú zeleno-sivé a slepé. Keď sa na vás usmeje, tak sa zľaknete , pretože jej krivo-žlté a veľké zuby pripomínajú zuby chorej ovce. Uši jej slúžia ako nosiče na okuliare, bez ktorých by nevidela ani na dva metre pred seba.

Vraví, že na svoju povahu nevie nič zlé povedať. Trápne. Myslí si, že jej povaha je dokonalá ale v skutočnosti je ukotkodákaná ako sliepka, niekedy uškriekaná ako pavián a keď sa naštve vyzerá ako stáno súperiacich slonov. Jej pohyby sú také, že medveď je obratnejší ako ona. Síce sa pokúša skoro každý večer cvičiť nejak jej to nepomáha. A aby som nezabudla jej hlas sa niekedy podobá na piskot škrečka, morčaťa alebo myši. Keď začne spievať, platí tu len jedno: Zachráň sa kto môžeš. Práve tu využíva ten jej dobre piskľavý hlas.

No aj napriek týmto nedokonalostiam ju mám rada, veď je to predsa moja staršia, neznesiteľná sestra Zuzanica.