Miesto, ktoré je môjmu srdcu najbližšie, je neďaleko od môjho domu. Cesta tam trvá asi 5-10 minút.

Je to akoby neobjavený malý kúsok zeme, rozprestierajúci sa medzi riekou Poprad a poliami posiatymi zelenými výhonkami či už zemiakov alebo inej dôležitej zeleniny v našom jedálničku. Táto krásna príroda sa necháva obklopovať vysokými, v jeseni rôznofarebnými a v jari kvetnatými, listnatými stromami. Tráva sa pri jemnom vánku pomaly vlní a málokto odolá neľahnúť si do nej aj keď len na malú chvíľku a nechať sa unášať hlasom vetra a šuchotu lístia na stromoch. Aspoň na malú chvíľku zabudnúť na svoje problémy a trápenia, nemyslieť proste na nič. Pozerať len tak do neba, na slnko, ktoré sa snaží predrať svoje teplé lúče pomedzi listy mohutných stromov a hlasný bzukot včiel, ktorý je typickou vizitkou jari, dopĺňa krátku idylku tvojho života, ktorá dokáže vyliečiť každú dušu, poznačenú každodenným stresom, hlukom a zhonom hlučných miest.

Je to miesto, kam chodievam už od útleho detstva a kam sa vždy aj rada budem vracať, aby som zase načerpala nové sily a zastavila sa v každodennom stereotype môjho uponáhľaného života.