Koniec štúdia na osemročnom gymnáziu

Vážený pani riaditeľka, milí profesori, drahí rodičia a študenti.

Najvzácnejšie v živote nie sú veci, ale sú to chvíle. Niektoré trvajú akoby večnosť, iné sú len okamihy. Všetky sú skladačkami, ktoré dotvárajú mozaiku nášho i vášho života. Medzi najkrajšie časti tohto diela patria určite okamihy na našom osem i stvoročnom gymnáziu. To nám pred pár rokmi pootvorilo svoje brány a dalo možnosť nielen nahliadnuť, ale priamo sa stať jeho súčasťou, ktoré robí z vystrašených žiakov vyspelých študentov. My sme boli hmotou, plnou života, z ktorej ste Vy, milí profesori vymodelovali nádherné bytosti plné ideálov a nápadov, ktoré tu dnes stoja pred Vami.

Všetky spomienky na tých krásnych ôsmich rokov ožívajú určite v každom z nás maturantov. Veď ako by sme mohli nechať uniknúť myšlienku na to, ako ste vítali vyľakaných prvákov a vzbudzovali v nich rešpekt. Ten naďalej u koho ako pretrváva, aj keď sú z nás už nebojácni oktáváni. Boli ste to práve Vy, ktorí ste pochválili i pokarhali hoci nie vždy spravodlivo a právom, ukázali nám naše plusy i mínusy. Bolo úžasné zistiť, že v každom z nás sa ukrýva jedinečná osobnosť, ktorá je pripravená rozprestrieť krídla a letieť v ústrety niečomu novému a dosiaľ nepoznanému. No naučili ste nás aj to, aby sme stále ostali samými sebou a rozdávali všade len múdrosť, lásku, dobro a pohodu. To všetko ste robili s trpezlivosťou, ktorá vám bola daná tiež nie každému. Aj keď sme nespĺňali vždy predstavu uvedomelých ľudí ako ste vy pani profesorka, musíte nám to prepáčiť, lebo malé i väčšie prehrešky patria k údelom správnych študentov.

Asi najťažšie, no o to krajšie, to s nami mala naša pani triedna profesorka. Dúfame, že takí žiaci ako my, sa Vám do rúk dostanú aj viacerí, no aby spomienka na vašu najlepšiu triedu bola prekrásna a neopakovateľná. No sú tu ešte ďalší ľudia, ktorých hreje pocit hrdosti a pýchy. Na tieto emócie majú plné právo, naši milí rodičia. Veď ku komu by sa obracali každý deň naše radostné či neveselé tváre, ak nie k Vám rodičom. Vy ste pre nás tým prístavom nádeje a lásky, v ktorom kotvíme už osemnásť, respektívne niektorí len sedemnásť rokov. No aj keď z neho vyplávame a vydáme sa po našich vlnách budúcnosti, vždy nás vietor zaveje späť k Vám. Dali ste nám to najcennejšie čo sa nedá kúpiť aspoň doteraz ani za všetky poklady sveta - život. Dali ste nám ho s takou nádejou, že ho budeme napĺňať našimi činmi a pri tom nikdy nezabudneme, od koho pochádzame.

My Vám sľubujeme a dúfame, že Vás nikdy nesklameme a budeme pokračovať vo Vašich šlapajách, len našimi vlastnými krokmi. Zaslúžite si náš obdiv a úctu. Vďaka Vám prežívame tento deň, ktorý nás aspoň niektorých posúva na prah dospelosti. S rukou na kľučke odchyľujeme dvere do ďalšej existencie. A naša prvá myšlienka patrí Vám. Máme na jazyku jediné slovo, slovo ktoré hovorí za všetkých a všetko doteraz pre nás urobené - ďakujeme. A tak sa tento deň zapíše do dejín nášho bytia ako jeden z jeho najvýznamnejších medzníkov. Čo dodať na záver? Nech tento deň nepozná konca, nech sa navždy stratí vo vesmíre. Príjemný deň Vám všetkým praje oktáva.