Otec Goriot

Postava z rovnomenného realistického románu, ktorej život, konanie, charakter a aj trpký koniec nám môžu veľa napovedať a pomôcť v našom osobnom živote. A že ako? No na to, aby sme zodpovedali túto otázku, musíme sa na otca Goriota pozrieť detailnejšie.

Jean Joachim Goriot bol obyčajný cestovinár. Človek znalý svojho remesla, ktorý sa svojou vlastnou usilovnosťou, pracovitosťou a obchodným umom vypracoval na pomerne zámožného obchodníka. Áno, pri svojom obchodovaní dokázal úžasne využívať všetky svoje schopnosti, dokázal predvídať situácie. No jeho okolie takmer nič o ňom nevedelo. Voči ostatným ľuďom zostával po celý svoj život uzavretý, nikto netušil o jeho pocitoch či problémoch. Ani jeho ostatní ľudia nezaujímali. Jediným stredobodom jeho vesmíru bola jeho manželka a po jej smrti jeho dve dcéry. Staral sa jedine o tieto tri osoby, im venoval všetku lásku, námahu, celý svoj život.

Avšak tento čistý cit, láska, sa postupne u otca Goriota menil až na posadnutosť. Pre svoje dcéry bol ochotný podstúpiť čokoľvek, dokonca sa aj presťahoval do penziónu, len aby bol svojim dcéram nablízku. Z jeho veľkého majetku však začalo postupne ubúdať. Najskôr ho všetci v penzióne pokladali za tajomného a zámožného, prospieval tomu i jeho slušný a vždy upravený výzor. Chodieval v nevädzovobelasých šatách, mal dlhý hranatý nos, mesiacovitú tvár a malé žmurkajúce očká. A hoci mal už pomaly 70 rok, vyzeral nanajvýš na 40. Ale postupom času, pribúdajúcimi problémami súvisiacimi s dcérami a ich neustálym vydieraním a zneužívaním celého Goriotovho majetku aj otec Goriot chradol, chudobnel a okolie ním ešte viac opovrhovalo.

Jediný človek, ktorého si ešte pustil k telu, bol študent Eugene, ktorému sa postupne zveroval so svojimi problémami a ktorý mu zároveň pomohol obnoviť vzťah s dcérami, a aj vďaka nemu si už tesne pred smrťou s dcérami nebol až taký cudzí. No zomiera opustený, osamotený, s jediným priateľom po boku a nikdy si nepriznáva svoju posadnutosť voči dcéram ani ich chamtivosť a nezáujem. Takže jeho charakter sa vôbec nemení. Až dokonca ostáva nevšímavým voči okoliu a zároveň takým citlivým voči svojim dcéram. Zostáva vytrvalým a trpezlivým až dokonca.

Tak, takýto bol otec Goriot. A na jeho smutnom a trpkom živote sa môžeme aj my poučiť. Ak nechceme aj my skončiť opustení, bez priateľov, chudobní hmotne i duchovne, treba si dať pozor na svoje city a nenechať ich prerásť do posadnutosti a až chorobnej lásky, ktorá neraz dokáže zaslepovať a ubližovať, nielen nám, ale i nášmu okoliu.