Bol krásny a horúci letný deň. Lúče slnka ostro svietili do tváre. Ale mne to dnes bolo akosi jedno. Dnešok je deň, na ktorý som dlho čakala. Deň môjho tenisového zápasu. Veľmi som sa tešila. Bola som nervózna a vystresovaná, ale na druhej strane som sa už nevedela dočkať.

Ráno som vyskočila z postele, rýchlo sa umyla a obliekla, schmatla ruksak a raketu a vyštartovala som na tenisové kurty. Po krátkej rozcvičke v šatni som sa vybrala na kurty. Atmosféra bola fantastická. A to sme ešte ani nezačali hrať. Tribúna bola skoro plná a ľudia fandili a tlieskali: “Do toho, do toho“ . Ten pocit som ešte nikdy nezažila. Po chvíli sa na kurte objavila aj moja súperka. Pri pohľade na ňu, ma moja eufória trocha opustila. Jej pohľadu by sa zľakol asi každý. Ale rýchlo som tento nepríjemný pocit zahnala.

Zápas sa vyvíjal dobre. Podarilo sa mi sem tam aj nejaké to eso, vychádzalo mi každé podanie. Teda až na to jedno, pri ktorom som nešťastne dostúpila na nohu. Niečo mi v nej divne zaprašťalo. Z hľadiska sa ozvalo: „Preboha, to nevyzeralo dobre!“. Všetky oči boli upreté na mňa. Do očí sa mi tlačili slonie slzy. Bola som nešťastná a navyše to hrozne bolelo.

A potom to nabralo rýchly spád. V nemocnici, kam ma dopravili, lekár skonštatoval, že ide o zlomeninu. Domov sme dorazili štyria – ja, sadra a moje dve barly. Strávili sme spolu niekoľko týždňov. Aj sme si na seba zvykli ale pravdupovediac bola som rada, keď mi dali tú sadru konečne dole. Ale čo ma najviac naštvalo? No predsa to, že som kvôli tej zlomenej nohe nemohla ísť na koncert mojej obľúbenej skupiny, na ktorý sme sa s kamarátkou Miškou dlho tešili.

Dnes už opäť po dlhom čase trénujem. Na tenis som nezanevrela, iba si už dávam väčší pozor. Nezabúdam na heslo: „ Športom k trvalej invalidite.“ :)