Bolo to pred šestnástimi rokmi, presne 24. Decembra, niečo o pol jednej po obede, keď som prvýkrát uzrel svetlo sveta. Boli to moje prvé Vianoce. Ja sa na to veľmi nepamätám, ale povedala mi, že som bol veľmi drobný a bezbranný. Rodičia mi dali meno Dominik. Postupne, ako plynul čas, mne pribúdali dni, týždne, mesiace, a ani som sa nenazdal, už tu boli dalšie Vianoce a ja som sfukoval sviečku na mojej prvej torte. Z maminho rozprávania viem, že som sa pomerne rýchlo naučil chodiť a rozprávať. Bol som tiež veľmi zvedavý, chcel som všetko objavovať a skúmať. Neskôr prišli prvé pády z bicykla, a z korčúľ. Ale hovorí sa, že keď sa človek niečo chce naučiť, musí trénovať. Skúšal som to znova a znova, až som sa to konečne naučil. Teraz, keď tieto športy ovládam, patria medzi moje obľúbené. Keď som dovŕšil siedmy rok života, tak som po materskej škôlke nastúpil do prvej triedy. Nikdy predtým som nebol taký šťastný, ako vtedy, keď som ako hrdý prváčik vyložil na chrbát školskú tašku.

Cítil som sa taký veľký, dospelý. Pritom som ešte netušil, čo ma čaká. Po pár mesiacoch som zistil, že škola nie je až taká skvelá. Tak zhruba asi toľko som prežil a položil som si otázočku o budúcnosti. Možno mi nebudete veriť, ale nebol som napevno rozhodnutý kam ísť. Na poslednú chvíľku som sa rozhodol isť na SPŠ v Michalovciach. Bol som veľmi netrpezlivý a aj bojazlivý kým som čakal na list zo školy. Potom som ho mal v rukách, tá chvíľa sa nedá ani opísať keď som čítal tie riadky. Bol som prijatý. Do novej školy som sa veľmi tešil. Vôbec som netušil čo ma tam čaká ale potom som zistil, že táto škola nieje nič pre mňa a prestúpil som na GĽŠ.

Už druhý rok študujem na tejto škole a som rád, že som na túto školu prišiel a spoznal veľa nových ľudí. Keď myslím na to, že na tejto škole budem už iba dva roky je mi smutno ale pritom aj veselo. A čo v budúcnosti? Chcel by som vyštudovať VŠMU a venovať sa niečomu kreatívnemu. Držte mi palce.