Každý z nás má veľa dobrých vlastností, no ani napriek tomu nie je nikto z nás dokonalý. A tak je to aj v mojom prípade. Je veľa vecí, ktoré by som chcela na sebe zmeniť. No moji rodičia ma urobili takú, aká som a preto sa s tým musím zmieriť.
Takže aká vlastne som? V prvom rade som strašne zakomplexovaná. A to mi dosť uberá na sebavedomí. Možno aj preto na sebe vidím iba málo pozitívnych vecí. Narodila som sa v znamení blížencov. Podľa mňa majú blíženci dobrú povahu, i keď pár chýb sa nájde aj na nich. Viete, mám rada úprimnosť, ale je pravda, že niekedy to s ňou preženiem a poviem čo mám na srdci. Nikdy si dopredu nepremyslím čo komu poviem a tým pádom dosť často a nechcene niekomu ublížim svojimi slovami. To nie je dobré pretože som tak stratila niekoľko ľudí, na ktorých mi záležalo. A v mnohých prípadoch nestačilo povedať „Prepáč". Na druhej strane som tu pre svojich kamarátov kedykoľvek ma potrebujú. Vypočujem ich ak treba. Poradím a pomôžem im. A to isté čakám aj ja od nich. No v tomto ohľade som asi trochu naivná, pretože nie všetci stoja pri mne keď to potrebujem ja. Som dobrosrdečná ale to sa nie vždy vypláca. Je veľa ľudí, ktorí moju dobrotu obrátia proti mne alebo ma využijú. Keď sa niečo také deje, ja to nevidím, alebo skôr nechcem vidieť a zatváram pred tým oči. Veľa ľudí v mojom okolí sa už naučilo, že občas je až priveľmi ľahké využiť ma. A samozrejme potom trpím ja.
Ďalšia vec, ktorou poriadne hnevám rodičov je, že hneď ako mám v rukách peniaze, tak o niekoľko dní alebo hodín po nich už nezostane ani stopa. Nevadilo by to nikomu keby som si kupovala potrebné veci, ale ja mám slabosť na zlatučké a nepotrebné čačky-mačky, ktoré aj tak v živote nevyužijem. Ale aspoň sa mám na koho vyhovoriť, pretože túto vlastnosť som zdedila po svojej maminke.
Možno by môj život vyzeral úplne inak nebyť mojej neprekonateľnej lenivosti. A tá sa týka aj chuti do učenia. Známky mám ako-tak dobré, ale to sa až sama čudujem, pretože doma učeniu venujem iba minimum času... Viac ma láka monitor počítača a písanie si s priateľmi. No nenapíšem im pár správ keď sú na icq?! A z tých pár minút, kvôli ktorým pôvodne zapínam icq sa zväčša stáva niekoľko hodín... To je moja závislosť. Ale samozrejme mám aj také závislosti, ktoré mi nijako neubližujú, ba práve naopak, sú zdravé. Jednou z nich je moja láska k prírode a zvieratám.
Strašne rada trávim čas v prírode. Je príjemné z času na čas vypadnúť z tohto obrovského betónového bludiska, ktoré ľudia nazývajú mesto. Dá sa povedať, že som dieťa prírody, milujem všetko živé, zvieratká, kvety, lúky, potôčiky... To vidno aj keď vojdete do mojej izby. Nájdete v nej veľa zelene, mám tu živé kvety a aj keď momentálne nie som vo svojej izbe, nechýba v nej život. Obývam ju totiž spolu s mojimi tromi korytnačkami a občas ma prídu navštíviť aj moje psy Lea & Sophia.
Strašne rada sa starám o ostatné tvory. Netýka sa to len zvierat. Keď je u mňa nejaká návšteva, tak je o ňu dobre postarané... I keď musím priznať, že nie vždy mám náladu byť medzi ľuďmi, no ak ide o mojich najbližších priateľov, na nich si nájdem čas i keď na to práve nemám chuť. V poslednom čase som si všimla, že sa uzatváram do seba a že iba málo ľudí v mojom okolí pozná moju pravú tvár. Teda, niežeby som sa pretvarovala, to nie, ale iba málo ľuďom som zatiaľ dovolila spoznať moje srdiečko. Iba naozajstní kamaráti vedia ako sa kedy cítim a čo ma v danej chvíli trápi. Boli časy, keď som sa zverovala so svojimi tajomstvami viacerým priateľom, ale zistila som, že to nie je dobré. Že nie všetci si zaslúžia poznať moje pocity... Bola som naivné dievčatko, ktoré si myslelo, že svet je pekný a že všetko navždy bude dobré. No i v tomto smere som sa sklamala. Ale poučila som sa z vlastných chýb a teraz už viem, že nemôžem každému dôverovať. Už viem, že sú ľudia, ktorým záleží iba na sebe. I keď nie som vyberavý človek, ale ľudí, ktorých si pripustím k telu si starostlivo a s rozumom vyberám.
Sú to kamaráti, ktorí ma berú takú, aká som. Ktorým nevadí, že občas som lenivá, že vždy poviem to čo cítim, že občas nechcem ustúpiť aj keď veľmi dobre viem, že nemám pravdu. Pred nimi sa nemusím hanbiť za nič. A už keď sme pri tej hanbe... aby som sa priznala, som strašne hanblivá. Hlavne keď sa s niekým zoznámim tak mi trvá niekoľko minút kým sa s nim začnem normálne baviť. No ale nebudem sa tu iba opisovať v tieni. Treba ma vykresliť aj v tom peknom svetle. Dosť často bývam smutná, ale má to aj pozitívnu stránku. Vždy keď mám zlú náladu, ktorá občas vrcholí neprestajným plačom, píšem básne. Nie sú pekné, sú také smutné, vyjadrujem v nich svoje pocity, ktoré zažívam v danom okamihu. Niektoré sú o smrti, pretože moje srdiečko je v poslednom čase plné strachu a sklamania. Priznávam, občas mám samovražedné sklony a naozaj už niekedy nemám chuť žiť, ale vždy ma podrží môj najlepší kamarát. A on je dôvod pre ktorý sa opäť postavím na nohy. Veď čo by tu bezo mňa robil? Kto by ho rozosmieval, ak nie ja? Vždy vraví, že vtipnejšie dievča nepozná. Dokonca si na mne vraj cení to, že sa nehrám na niečo, čo nie som. Na túto svoju vlastnosť som i ja hrdá. Myslím, že človek by mal byť sám sebou. Ja nie som nejaká elegantná slečna, ktorá sa správa ako dáma. Správam sa prirodzene a hlavne sa snažím byť v pohode. Viem si zo seba urobiť srandu, ale na druhej strane viem kde sú hranice a nenechám sa urážať. Isteže mám oveľa viac zlých vlastností ako som tu spomenula, ale nechcem aby ich spoznali ľudia, ktorý o nich ešte nevedia. Kto chce, ten ma spozná a kto nie, ten dá odo mňa ruky preč.
