Zima je krásne ročné obdobie, asi najkrajšie zo všetkých. Začiatok zimy nám naznačuje aj vtáctvo, ktoré odlieta do teplých krajín, alebo zvieratá, ktoré si robia zásoby.
Polia, lúky a hory sa zmenili na nádhernú, ligotavú, snehovú prikrívku, vytvorenú čistým, bielym snehom. Stromy, ktoré sa na jeseň vyzliekli zo svojich šiat, obliekol sniežik do prekrásneho, bieleho kabáta. Rieky modré ako obloha sú pokryté studeným, priehľadným zrkadlom. Strechy domov zdobia ľadové meče v podobe cencúľov. Z neba sa na nás jemnučko znášajú pestré vločky snehu. Ráno nás mrazivá zima štípe na tvári. Prvé ranné hmly sú nepriehľadné sťa mliečne závoje. Ani zima by nebola tá pravá bez snehuliačikov, ktorí predsa nežijú, ale často sú deťom priateľmi. Naše smejúce sa slniečko sa potajomky prekráda medzi konármi stromov a usmieva sa, keď vidí, akí sme šťastní, že nasnežilo. Naneštastie trvá táto krása tak krátko, že si musíme čo najrýchlejšie užiť sánkovačky, guľovačky a korčulovania ešte skôr, než našim snehovým človiečikom zmäkne hlava a odpadne mrkvový nos.
Tak, ako všetko, a raz musí skončiť aj zima.Ľadové kráľovstvo sa mení na uplakanú krajinu, v ktorej sa roztápa sneh a zrkadlá ľadu sa strácajú. Zima sa musí vystriedať s jarou, ale o rok budeme môcť znovu privítať bohyňu zimy Melunízu a jej zasneženú krajinku.