Zvyk - Železná košeľa

Už keď otvárala dvere, cítila ten zápach. Opäť sa jej vybavila situácia, na ktorú sa už celý týždeň snaží zabudnúť. No nedalo sa. Všetko v tom byte jej ich pripomínalo. Od fľakov na chodbe, až po zatiahnuté rolety.

Tak ako každý deň, aj dnes si odložila kabát na vešiak pri dverách. Tak ako každý deň, ani dnes nebola v hosťovskej izbe. Tak ako každý deň, aj dnes si sadla do kresla so šálkou jeho obľúbeného čaju, hoci ho neznášala. Už viac nechcela meniť svoj každodenný stereotyp. Už viac nie. Začala sa báť prekvapení. Odvtedy. Odvtedy, čo prišla domov o hodinu skôr.

V ten deň sa jej akosi nedarilo. Pohádala sa s ním. Zasa. A zasa pre úplnú pitomosť. Aj mu chcela napísať sms-ku, no vybil sa jej mobil. Ešte aj v čakárni bolo akosi veľa.

Prvým, kto ju prekvapil bol ten studenoruký pako. Že vraj, keď bude jej maličká po mamke, že bude modelečkou. Nevedela, čo má nato povedať. Ponáhľala sa do bytu, za ním. On je povie, ako sa má cítiť. Vždy bol v tomto lepší. Zdržala sa, pretože si zabudla kľúče. Keby sa nebola zdržala, všetko mohlo byť ináč. Možno by sa to nebolo stalo. A možno áno.

Už keď otvárala dvere cítila zvláštnu vôňu. Poznala ju, no nevedela odkiaľ. Keď vošla do hosťovskej, spoznala ju. Hoci on ju očividne poznal lepšie. Zrazu pocítila neopísateľnú bolesť v bruchu. Pre slzy takmer nevidela. Potom už len vie, že v ruke držala ten starý kovový svietnik. No vyzeral akosi ináč. Už nebol svetlo medený, ale krvavo červený.

Už nikdy nezabudne na tie pachy. Budú súčasťou jej života. Nastálo. Keď dopila ten čaj, niekto zazvonil. Tušila, kto to je. Vedela, že si bude musieť zvyknúť na nový stereotyp. Už to nebolo prekvapenie.