Karikatúra

Stále škľabiaca sa, ukričaná a uskákaná dievčinka, ktorá sa vtisne do každej aktivity, ktorú organizujú rôzne typy ľudí, tancujúca a blonďatá bacuľka. Tak aj toto som ja.

Môj opis by som začala pri veľkej strapatej hlave, ktorú zdobia dve veľké očiská, oranžový nos a dve líca, ktoré sú obľúbenou zábavou mojich tiet pri každej návšteve. Tie ich niekoľko minút z nejakého nejasného dôvodu dokážu stláčať a rozprávať ako som znova vyrástla. Aspoň tam sa ale cítim znova o niečo vyššia, pretože po príchode do akejkoľvek spoločnosti, výnimku tvorí škôlkárska spoločnosť, sa im konečne nepozerám na kolená, prinajlepšom na bruchá.

Moju malú hlavičku ťahá smerom ku telu krátky krk. V rovine s jeho koncom sú troška širšie plecia a krátke ruky, ktoré sú však veľmi silné. Slúžia mi na zakrytie o niečo väčšieho bruška a poprípade chytania vecí, ktorých konkretizácii sa radšej z technických príčin vyhnem, ale samozrejme nemyslím časti tela iných osôb.

Svojimi ručičkami si tiež dočiahnem na stehná, ktoré spolu s podkolennou časťou nôh zakončujú moju nízku postavu. Až celkom na spodku si vidím veľké nohy, ktoré sa pri kupovaní akýchkoľvek topánok nevyhnú maminmu komentáru : ,, Kto to kedy videl dievčaťu také veľké nohy?ײ.

Aj keď nie je moja postava podobná vychrtlým modelkám či iným vešiakovým postavám, som rada, že je taká aká je. Statočne slúži pri každodennom boji s dlhou cestou, ktorá po zvážení nieje až taká dlhá, ale komu by sa chcelo ráno, krátko potom ako vstane, ísť jeden a pol kilometra dolu kopcom, hrdo nosí každý kus oblečenia z môjho, poprípade sestrinho šatníka a prezentuje ma takú, aká naozaj som a už teraz sa teším, ako raz budem sedieť vo veľkom kresle, tvár budem mať poznačenú rokmi, ktoré nebudú vždy sladké, na krku budem mať stovku a budem mať silu zdvihnúť svoje nadpriemerne vyspelé vnúčatá a naučiť ich slušnému správaniu, ktorým som ja nikdy neoplývala, ale to sa samozrejme nemusia dozvedieť.