Nastáva súmrak. Tma halí krajinu do svojho nepriesvitného plášta. Slnko, už takmer celé skryté za kopcom, nám kýva na rozlúčku. Vtáčiky čochvíla doštebocú svoju veselú pesničku a uložia sa na spánok, aby nasledujúce ráno stihli včas pozdraviť svet.
Za okno sa tlačí noc. Ticho pozorujem jej už dopredu vyhraný boj s dňom. Na oblohe zasvieti prvá hviezdička a z výšky sa na mňa usmieva mesiac. Zo stromov zostali už len ich strašidelne pôsobiace obrysy, ktoré sa týčia vysoko nad obzorom. Pouličné lampy sa jedna po druhej rozsvetcujú, a pod nimi sa ligoce sneh. Nádherná temnota sa natlačí i do toho najmenšieho kúta. A vy neviete, či sa pri ďalšom kroku nepodtknete, alebo nestúpite do kaluže. Ako keby sa v tejto chvíli režisérom stala noc, a tým zastúpila deň. Všetko mení role.

Kríčky ruží, cez deň milé a prívetivé, sa stávajú hrôzostrašnými. Sniežik, za svetla biely a šantivý, sa v jednej chvíly stane hororovou kulisou. Aj napriek tomu nič nestráca svoje čaro. To je jednoducho iné ako čaro úsvitu, ale napriek tomu rovnako krásne.

Sobotnajší večer je ale trochu výnimočný oproti iným večerom. Áno, síce na duši ťaží pomyslenie na zajtrašok, na nedeľu, a všetky povinosti s ňou spojené, ale po celom dni, v ktorom sa oddávate ničnerobeniu, sa vám tie veci zdajú veľmi malé, malicherné a nepodstatné. Len sa zhlboka nadýchnete vzduchu, v ktorom vonia kľud, pokoj a pohoda.

Sobotnajší večer je jednoducho jedinečný.