Beletrizovaný životopis

Ešte keď som bola v maminkinom brušku, počula som ako niekto z vonku na mňa volá. No nepočula som žiadne meno bolo to skôr ako by niekto plakal alebo kričal od bolesti. No v tej chvíli, keď som nad tým začala rozmýšľať oslepilo ma niečo veľmi jasné. Bolo to dokonca až také jasné že som musela zatvoriť oči a ešte hodnú chvíľku som ich neotvorila. No však len si predstavte bolesť akoby sa vám do očí zapichovalo milión ihličiek.

Lenže toto je minulosť stalo sa to pred vyše trinástimi rokmi. Presne deviateho júna 1995. Bola som bacuľka, mala som niečo okolo troch a pol kilogramov. Všetci mali zo mňa veľkú radosť bola som ich vytúžené dievčatko. A tak namiesto jedného mena mi dali hneď dve Karolína Anna.
Keď som začala chodiť do škôlky, hneď som si našla takzvanú spriaznenú dušu. Boli sme neoddeliteľné, akoby možno niekto povedal, v dobrom aj v zlom. Pre mňa to zlé obdobie nastalo v roku 2000, keď som mala päť rokov. „Epileptické záchvaty sú poruchy mozgu, ktoré sú vyvolané zvýšeným počtom krátkych elektrických výbojov nervových buniek.“ Niečo také zrejme museli povedať doktori mojim rodičom. V tom období som ešte celkom nechápala prečo ma nútia nosiť na korčule helmu alebo podobne. Jednoducho som bola dieťa, a moji rodičia až pridobre chápali čo je to epilepsia a veľmi sa o mňa báli.

Presne takto to pokračovalo aj keď som nastúpila do školy. Moji rodičia boli vždy veľmi prehnane opatrný, no nakoniec sa zistilo aj prečo.
Bola som v tretej triede keď mi diagnostikovali – v poradí už druhú chorobu – Diabetes mellitus. V nemocnici povedali že mi budú zo začiatku každú hodinu pichať malé včeličky. Veľmi som plakala ani som nevedela prečo no šlo to zo mňa tak automaticky. Po nejakom čase strávenom v nemocnici sa injekcie obmedzili na 4-krát denne a ako inak povedala som si že aj tak to určite nebude trvať tak dlho a zvykla som si. No mýlila som sa. A ako veľmi. Týchto mojich včeličiek sa nezbavím. Už nikdy.
Po dvoch rokoch pichania si inzulínu v injekciách prišla pre mňa spása v podobe inzulínovej pumpy. Vďaka mojej pumpičke som spoznala kopu výborných ľudí. Jedným z nich je aj moja terajšia spriaznená duša Simonka.

Na svoj život som si nikdy nesťažovala aj keď občas pomôže sa niekomu vyplakať na ramene že prečo práve ja... Pochopila som prečo práve ja – každý z nás ma svoj vlastný osud, niekedy je rovný, no niekedy na ňom bývajú strmé zákruty a veľké prekážky. Cez všetky tieto zákruty a prekážky v mojom živote chcem prejsť. Chcem sa dostať na bilingválne gymnázium Alberta Einsteina a hneď po maturite by som chcela nastúpiť na VŠMU na herecký odbor. Ja viem že to dokážem aj keď ma čaká ešte dlhá a nevyspytateľná cesta.