Škola hrou - nie škola hororov

Každý žiak vie, prečo musí chodiť do školy, no nie každý do školy chodí rád. Keď som mal sedem rokov a mal som nastúpiť do prvého ročníka, bol som veľmi šťastný, že aj ja som už veľký školák, no neprešiel ani polrok a prišiel som na to, že v škole nie je svet až taký ružový ako doma. Našu pani učiteľku triednu sme si rýchlo obľúbili, bola to tá najlepšia učiteľka s ktorou sme sa nie len učili ale občas sme sa aj pobavili.

No štyri roky ubehli ako voda a s našou obľúbenou učiteľkou sme sa museli rozlúčiť. Nebolo nám najlepšie ale keď sme sa dozvedeli, že nás bude učiť telesnú výchovu aj v piatom ročníku, hneď nám bolo veselšie. V piatom ročníku sme zažili veľa zmien ako napríklad: na čítaní sa neznámkovalo, nemali sme pracovné zošity a pribudli nám na každý predmet iní učitelia. Do našej školy prichádzajú žiaci zo susedných dedín a preto nás rozdelili do dvoch tried.

Od nástupu do piateho ročníka sme museli ťahať za hrubší povraz, pretože nám pribudol zemepis, angličtina, dejepis a prírodopis.
V škole by sme sa nemali len učiť ale občas aj pobaviť. Väčšina žiakov, kam patrím aj ja, sa obáva často ústnych odpovedí a písomiek, a preto by sa mal ich počet zmenšiť, alebo doplniť niečím novým ako napríklad tajničkami alebo krížovkami.

Keby sa žiaci nielen učili ale nejako vedomostne hrali, každý žiak by išiel do školy s väčšou radosťou.