Bolo to na neuverenie

Tak ako pred týždňom, bolo aj dnes prekrásne júnové sobotné ráno. Na víkend som sa vždy tešila, lebo aspoň na chvíľu som si mohla odpočinúť od školy ako tak a zvlášť po tomto namáhavom týždni, v ktorom sa už uzatvárali všetky známky. Ale obzvlášť som mala rada každú sobotu.

Začalo ráno ako vždy. Zhruba o deviatej som vstala, skočila som do kúpeľne, niečo som zjedla na raňajky a už som si robila poriadok vo svojej izbe. Mamine som pomohla s obedom a za chvíľu sme mohli celá rodina sedieť za stolom. Po chutnom obede som si na sekundu sadla ešte k počítaču a potom som si začala hádzať veci do tašky. Konečne prišlo sobotné popoludnie, na ktoré sa vždy tak teším. Možno aj dva krát som skontrolovala, či mám všetky veci, ktoré potrebujem a keď som bola presvedčená, že som na nič nezabudla, tak som mohla vyraziť z domu. Ale len čo som vyšla z izby som si hneď všimla očistené a nachystané kopačky. Nahlas som sa zasmiala, že by som si predsa niečo zabudla. Hodila som ich do tašky a už som mohla naozaj vyraziť.

Na štadióne v šatni už bolo pár spoluhráčok, ktoré vášnivo rozoberali najprv svoje problémy a potom sa dostalo aj na naše dnešné súperky. Po zvítaní som sa pridala do debaty aj ja. Asi do desiatich minút sme boli v šatni už všetky. Za chvíľku prišiel i tréner, ktorý mal pre nás nachystaných pár príjemných slov a povzbudení a hlavne zaujímavé a dôležité informácie o dnešných súperkách. Keď povedal všetko, čo chcel, odišiel, aby sme sa mohli prezliecť.
Ako poslednú vec som si obliekla svoj obľúbený dres s číslom 8 a mohla som vybehnúť von spolu s ostatnými dievčatami rozcvičovať sa.
Na ihrisku som videla ako sa pomaly naše malé tribúny zapĺňajú a aj priateľa, ktorý na mňa kýval. Pozdrav som mu opätovala, ale vzápätí som sa musela už sto percentne koncentrovať na zápas. Onedlho rozhodca fúkol do píšťalky a zápas sa v tej chvíli začal.

Ako strednému stredopoliarovi sa mi hralo skvele. Bola som v častom kontakte s loptou a darilo sa mi aj minimálne kaziť prihrávky. Vôbec som nevnímala horko, ktoré bolo poriadne. Potrápili nás viac než dosť, ale po konečnom hvizde svietilo na tabuli 2:1 pre nás, takže som bola šťastná. Nakoniec sme sa pozdravili ešte so súperkami a odišli sme z ihriska do útrob nášho malého štadiónu. V kabíne bola po takom vydarenom zápase nálada úplne geniálna. Keď som sa po sprche obliekla a pozdravila dievčatá s trénerom, mohla som ísť šťastná domov a navyše s pocitom, že mám ešte celý večer pred sebou.

Vonku ma čakal priateľ, ktorý mi hneď pogratuloval k úspechu a pobrali sme sa domov. No neprešli sme ani desať metrov, keď nás zastavil mladý muž v obleku. Hneď ako nás pozdravil bolo jasné, že nepochádza zo Slovenska. Chcel so mnou hovoriť. Rozprával o svojom zaujímavom zamestnaní, ako chodí po Európe a hľadá talenty pre istý dievčenský futbalový klub, pre ktorý pracuje. Povedal, že práve ja som ho zaujala a opýtal sa ma, či by som šla na skúšky do tohto tímu. Keď som sa spýtala o akom klube sa bavíme, tak som skoro omdlela. Bavili sme sa o Chelsea Londýn. O tomto klube som vždy snívala a fandím mu už od detstva. Zostala som šokovaná a nechcela som tomu veriť. Dal mi svoju vizitku a povedal, nech si to premyslím. No ja už vtedy som bola pevne rozhodnutá. Od tejto chvíle nastalo pre mňa prekrásne obdobie.

Rodičia nemali nič proti, tak som o týždeň mohla odletieť do Londýna. Tento môj sen ešte stále pokračuje. Už som v Londýne dva roky, ale ešte stále nemôžem uveriť tomu, že je to pravda. Nikdy nezabudnem na to stretnutie s agentom v tú krásnu sobotu.