Ťažko sa rozhoduje, či je pre mňa prednejší otec alebo mama. Obidvaja sú v mojom živote dôležitý a dávno vrytí v srdci. Mama mi je predsa len dôležitejšia, lebo si s ňou veľmi dobre rozumiem.

Má už 37 rokov, no stále sa cíti ako pubertiačka a niekedy sa dokáže poriadne „odviazať“. To ma na nej teší. Má už dosť rokov a stále vyzerá výborne, aj keď sú už v tvári vryté aj nejaké tie vrásky. Má skoro blond vlasy a modré oči. Nie moc vysoká, no ani nie nízka. To je vec, v ktorej by som sa jej chcela podobať.

Je pravda, že väčšinou ju nechcem počúvať a pritom má veľkú pravdu. Veľa si v živote prežila a zaujímavé je, že to všetko zvláda. S hocičím mi pomôže a nič mi nezakazuje. Niekedy však zafrfle, no nie veľa a nie často. Nemôžem o nej povedať krivého slova. Každý má zlé vlastnosti, ale ja som na moju mamu zvyknutá. Všetko zlé je totiž na niečo dobré. Dobre sa s ňou nakupuje, chodieva po reštauráciách a kaviarňach, nedeje sa to často. Som s ňou veľmi málo.

Povedala by som, že ja svoju mamu ani nepoznám. Vlastne nikoho poriadne nepoznám z mojej rodiny. Sme si skôr odcudzení ako blízki. Moja mama ma vychovala a som jej za to vďačná, vychovala ma dobre a ja som obraz jej samej.