O ospalom kohútovi

Na malom sedliackom dvore žil starý kohút, ktorý bol stále ospalý.
Ráno sa mu nechcelo vstávať, dopoludnia zíval, zobák mal roztvorený ako vráta, až sa mu z neho sypali zrniečka, ktoré práve pozobal. Na obed sa mu tak zatvárali oči, že nemohol trafiť do dvierok kurína a poobede vyspával na bidielku. A raz ráno zaspal !

Namiesto toho, aby kikiríkaním pri východe slnka prebudil celé gazdovstvo, prebral sa až vo chvíli, keď slniečko stálo vysoko na oblohe, zvieratká pobiehali po dvore, sedliak bol dávno na poli a gazdiná prestierala na obed. Kohút sa hrozne vyľakal. „Načo je kohút, ktorý nekikiríka?“ Celé odpoludnie o tom premýšľal a nevedel si dať rady. Až pred večerom mu niečo zišlo na um.

Do kurína zaliezol so sliepkami, no silou vôle sa bránil spánku. Všetky sliepky už dávno pochrapkávali, no kohút nie. Hlavu si podopieral krídlom a škárou medzi doskami sledoval nočnú oblohu. Okolo polnoci vyšiel mesiac. Bol práve v splne. Celý dvor bol zaliaty silným bielym svetlom. Kohút vybehol z kurína, nadýchal sa a z plných pľúc začal kikiríkať. Všetky zvieratá sa behom zhromaždili okolo neho. Prebudil všetkých na dvore i v chlievoch a nakoniec zobudil aj sedliakovu rodinu. Sedliak pozrel na budík a videl, že je len polnoc. Prudko otvoril okno a skríkol: „ Buď ticho, kohútisko! Ak ešte raz pípneš pôjdeš na pekáč!“

To bolo presne to, čo kohút chcel počuť. Zmĺkol, vrátil sa do kurína a pokojne zaspal. Ráno ho zobudil krik sedliaka. „ Ten kohút musí preč z domu! V noci nás burcuje a ráno ani nepípne!“
Gazdiná vyšla na priedomie a odsekla: „Za to môžeš ty sám. Vari si mu v noci nekázal, čo i len pípnuť? Teraz nás už budiť nebude, ty hlava buková!“ Sedliak zmĺkol a kohútovi nastali zlaté časy. Spal ako dlho chcel a nemusel sa báť, že ho gazda predá.