Beletrizovaný životopis

Hneď ako som sa 24.08.1995 vykotúlila z veľkého vákuového obalu som bola nahnevaná na moju mamu, že ma dala von z mojej teplučkej perinky a dala ma pod obrovskú žiaru. Vtedy som začala prvýkrát plakať a moja mama pochopila, že to so mnou nebude mať ľahké. No ja som vtedy myslela len na to, že tak príjemne ako mi bolo v tej bedničke v mamininom brušku mi už nikdy nebude. Uvedomila som si aj to, že sa začal môj bláznivý život.

Rástla som ako z vody. Postupne som začala chodiť a rozprávať. Nikdy som nevedela kedy s tým rozprávaním skončiť, tak som kecala a kecala...Moje vedecké výskumy dokázali, že elektrina kope, že máme nabrúsené nože a skúšala som aj či má mama poriadne nahriatu žehličku. Každý výskum sa skončil malou rankou a každá ranka sa zahojila hračkou.

Ani jeden večer som nechápala prečo ma mama dáva do postele, keď som z nej aj tak pravidelne utiekla. Každé ráno bolo pre mňa horšie ako pády z bicykla.. Musela som chodiť do škôlky....bolo to niečo hrozné...boli sme tam ako na výskumnej stanici v ZOO.
Neskôr smerovali moje prvé krôčiky so školy. Boli to nesmelé krôčiky, ale až tam som všetko pochopila.

Keď som bola v škôlke som sa stále pýtala prečo na mňa sestra nemá čas. Neskôr som to pochopila, tou príčinou bola škola. Zvykla som si veľmi rýchlo na spolužiakov, pani učiteľky aj na domáce úlohy. Našla som si ozajstných kamarátom začali sa u mňa prejavovať nové talenty nie len na rozprávanie ale aj na spievanie a hranie na klavíri.

Toto boli roky ozajstnej zábavy a smiechu...no teraz sedím v lavici, ktorá patrí ôsmakom a dávam si už otázky nie ako kedysi: s ktorou bábikou sa pôjdem hrať, ale teraz sú to závažnejšie otázky: na akú školu pôjdem a akým smerom sa budem uberať?
Každá otázka vo mne vyvolá kus zodpovednosti.
Priateľské putá medzi nami spolužiakmi sa upevnili, ale už sa nemôžem dočkať nových spolužiakov na strednej škole.