Mojím spoluobyvateľom izby je „milovaný“ brat. Dá sa povedať, že mi tam prekáža. Každé ráno, keď odchádzam do školy, on je, samozrejme, ešte v posteli. Celý natešený z nej vyskočí po nepretržitom trojminútovom zvonení jeho mobilu a začne hľadať svoje večer tak pracne rozhádzané veci. Čochvíľa čakám kým sa ma opýta: „Segra?, nevieš náhodou kde mám svoje ponožky?“ Ten smrad by zacítil aj človek s ťažkou angínou. Mohol by si dať nové, ale to by musel prekonať neuveriteľnú trasu (cca dva metre) k bielizníku. Neskôr sa oblečie a uteká do školy. To je jeho každodenný program. Prečo mám vždy ja také „šťastie“?

Oči má modré a veľmi husté obočie. Pripomínajú pár veľkých sovích kukadiel, ktoré sa chystajú zaútočiť na nejakú korisť. Tvár má guľatú a dopĺňa ju riadny nabúraný rypák so širokými nosnými dierkami. Ústa vypĺňajú veľké zuby pripomínajúce bobra. Ušami by zachytil satelitné vysielanie. Ruky má primerané ku svojej postave, ktorá nie je veľmi vyšportovaná, svaly má ako komár. Celú tvár mu lemujú dlhšie hnedé vlasy, ktoré mu niekedy zakrývajú aj oči. Vlasy sú na jeho neveľkej hlave rozhádzané ako Japonsko po 7. stupni zemetrasenia. Keby sa aspoň raz upravil! Zabilo by ho to? Dorástol zatiaľ do výšky 158 cm. Jeho chôdza pripomína diskvalifikovaného kulturistu.
Keď sa pozriete na môjho brata máte pocit že je to milý chlapec. Ale opak je pravdou. Ak by ste s ním strávili deň, tak by ste zistili, že je dotieravý ako med medzi prstami na nohách. Nie je športový typ, preto moc nešportuje, iba niekedy, a to tiež nemusí pre spoluhráčov dopadnúť dobre.

Je veľmi lenivý. Len čo vojdem do detskej izby srdce mi zaleje nežné šťastie. Ten neporiadok, čo necháva za sebou by mohol vydesiť aj slepého. Len sa ozýva z detskej izby: „Doneste mi niečo piť, mne sa nechce!“ Do učenia sa tiež nehrnie s radosťou. Je na ňom zaujímavé, že vždy povie svoj názor. Nie vždy sa to hodí, ale jemu to očividne nevadí. Je aj vybitý ako poistky. Najprv sa na mňa vykričí pre úplnú somarinu a potom keď zistí, že niečo potrebuje, napríklad sloh zo slovenčiny, len povie: „Jana?, budeš taká dobrá a napíšeš mi sloh zo slovenčiny?“ Ja sa ako vždy na neho vykričím a nútim ho aby sa ospravedlnil, ale radšej si napíše sloh sám, než aby sa mi prosil. Nikdy si neprizná chybu a je tvrdohlavý ako býk. Je aj nenormálne nervózny, keď sa rozzúri, tak svojím prenikavým hlasom by usmrtil aj tú najhluchšiu mušku. Kto si myslí, že hlas má príjemný a zvonivý, mýli sa. Pripomína skôr nenaolejované dvere pri otváraní. Preto mi tak prekáža - všade ho počujem.

Keď sa naozaj nahnevá vlasy mu stoja, oči horia plameňom, z uší a nosa sa dymí, pokožka mení farby častejšie ako chameleón. Hrozí tak, že vybuchne a vznikne tlaková vlna, ktorá má ničivú silu v okruhu 10 kilometrov a rádioaktívnym dosahom 15 kilometrov. Preto musíme evakuovať všetkých ľudí a je veľmi nepravdepodobné, že sa niekedy vrátia do svojich príbytkov.
Keď rozpráva, funí a prská, čo nám všetkým okolo pripadá zvláštne. Večer sa nemôžem vyspať, pretože chrápe horšie ako traktor. Má však aj dobré vlastnosti, ľudia ho majú radi a samozrejme aj ja, pretože je to môj malý, otravný brat.