Odišla som, hoci som mala zostať
(Rozprávanie)

"Prosím ťa, neodchádzaj, skús si to ešte rozmyslieť " s plačom hovoril Peter. Ja som zatiaľ hodila do kufra aj posledný kus oblečenia, obula si staré topánky, zo zväzku kľúčov som odpojila kľúč od bytu a vložila som mu ho do dlane. Ešte raz som sa mu pozrela do očí. Stále plakal. Dvere sa zabuchli. Odišla som.

S Petrom sme sa zoznámili na výške. Bola to láska na prvý pohľad. Už od začiatku som vedela, že naše stretnutie nebolo náhodné. Mali sme spoločné záujmy, ciele, skrátka, boli sme naladení na jednej vlnovej dĺžke. Na vysokej sme spoločne prežili ešte dva nádherné roky, potom prišli štátnice a my sme stáli pred otázkou, čo ďalej.
Presťahovali sme sa do Bratislavy. Peter si tam našiel prácu. Bol o neho veľký záujem, veď už na vysokej škole patril k jedným z najlepších študentov. Okrem toho mal úžasnú charizmu a svojím ľudským prístupom si ihneď každého získal. Stal sa z neho uznávaný chirurg. Ja som sa zamestnala ako špeciálna pedagogička v jednom z bratislavských centier pre mentálne postihnutých. Milujem deti, takže táto práca pre mňa nebola povolaním, ale skôr poslaním.
Uplynul rok a vo mne čoraz väčšmi rástla túžba stať sa matkou. Peter tiež túžil po bábätku. Avšak po dvoch rokoch márneho snaženia sa splodiť dieťa, sme začali tušiť, že niečo nie je v poriadku. Preto sme sa rozhodli navštíviť lekára.

Sedeli sme v čakárni. Ja a on. Už vtedy som cítila, že sa vo mne niečo zlomilo. Muž, ktorý ma po celý čas držal za ruku, mi bol zrazu taký vzdialený. Stála medzi nami obrovská priepasť. Bála som sa. On pozeral nemo do steny. Potom vstal. Pozrel sa na mňa a povedal: ,, Laura, prisahám, že nech sa deje čokoľvek, nikdy ťa neopustím. Sľúb mi to aj ty.“ Nemohla som. Po tvári sa mi kotúľali slzy, strach mi zvieral hrdlo. Objal ma.
To čakanie mi pripadalo ako večnosť. Konečne sa otvorili dvere na ambulancii: ,, Nech sa páči, poďte ďalej,“ pozval nás dnu doktor. Sadli sme si na biele kožené kreslá. Na stole ležali papiere s výsledkami. Doktor niečo hovoril, ale moje myšlienky mi zahltili akékoľvek receptory vnímania. Vírili mi hlavou, odchádzali a za nimi sa vynárali ďalšie a ďalšie. Doktor sa striedavo pozeral na mňa a na neho. Pripadala som si ako pred popravou. Ale najskôr si ešte vyberie jedného z nás. Jednou vetou ho umučí na smrť. Jeden z nás tu umrie. Potom vzal do ruky papiere. Sledovala som pohyby jeho rúk. Boli také pokojné. Pozrela som sa na tie moje. Triasli sa. Doktor začal čítať. Potom to prišlo. Vyslovil moje meno. Ďalej som už nevnímala a jediné, na čo som sa v tej chvíli zmohla, bol žalostný plač. Myšlienka, že Petrovi už nikdy neporodím dieťa, ma zabila. Zabilo ma to, doktor ma zabil!

Peter bol ku mne veľmi milý. Zmieril sa s tým a snažil sa mi pomôcť. Zahŕňal ma darmi, bol naozaj pozorný a urobil by čokoľvek, čo by mi videl na očiach. Dokonca mi raz navrhol: ,,A čo keby sme si to maličké adoptovali?“ Odmietla som. Nedokázala som sa zmieriť s tou strašnou myšlienkou, nedokázala som sa vyrovnať sama so sebou. Nenávidela som všetko. Seba, veci okolo mňa. Pomaly som začínala nenávidieť aj jeho. Veľmi som mu ubližovala. A on to všetko znášal. Miloval ma. Ja som však už necítila nič. Stal sa zo mňa len chodiaci tieň, niečo, čo sa podobalo na človeka, ktorý kedysi miloval, cítil a túžil. Vedela som, ako Peter túži po dieťati. Ja by som mu ho však nikdy nemohla dať. Nikdy! Rozhodla som sa preto odísť.
Tri roky po mojom odchode sa Peter oženil a dnes má dve krásne dcéry. Ja som strávila deväť mesiacov v psychiatrickej liečebni. Nezvládla som to. Dnes viem, že to, čo som napáchala už nikdy nevrátim späť. Každú noc ho vidím vo svojich snoch ako nado mnou stojí a hovorí slová, ktoré mi povedal v ten osudný deň: ,,Laura, prisahám, že nech sa deje čokoľvek, nikdy ťa neopustím.“ A ja mu vždy odpoviem: ,, Nikdy ťa neopustím."