To, čo sa stalo perd 14-rokmi nikto neočakával. V Košiciach 14. 12. 1994 o 19:30 hod. prišiel na svet anjelik. Áno, správne, ten anjelik som bola ja Linda. Narodila som sa mojej mamine Márii a ocinovi Františkovi. Nad mojím menom dlho neváhali keďže moja mamina to už mala dávno premyslené. Za moje narodenie vďačím mojej sestre Ivanke. Ona privolala to, aby sa moji rodičia mali ešte bližšie k sebe ako inokedy. Okrem tejto sestry mám ešte najstrašiu a tá sa volá Karin. Tieto 2 sestričky má ako prvé privítali u nás vo vile vilôčke, ktorá sa nachádza v krásnej dedinke Skároš.

Prvé dni v mojom živote boli strašné. Bola som zatvorená medzi samými bábätkami, ktoré neustále len vrieskali. Keď mi mamina povedala, že sa ide domov bola som štastná. Ale keď sme prišli do našej vili vilôčky tak prvé chvíle som myslela, že som uveznená. Vložili ma do akejsi drevenej nádoby ktorá mala mreže. Spočiatku som nechápala, časom som na to prišla, že je to len a len moja postielka. Môj skutočný život sa začal až po mojom krste, kedy mi moji krstný rodičia doniesli akési teleso na kolesách a vzali ma konečne von. Nechápala som čo a načo to je, ale keď ma tam dali ľahnúť a začali voziť cítila som sa úžasne. Mala som pocit, že chvíľkami lietam. Moja úžasná mamina tým veľmi nadšená nebola, pretože v decembri sa to len tak vločkami sypalo. Keď som kúsok podrástla asi tak na 8 mesiacov prichádzala som na to, že nemusím len ležať, ale aj plazyť sa. Bolo to veľmi zábavné, keď ma to moje šikovné sestry chceli učiť. Ľahli si na ruky a kolená a plazyli sa. Veľmi som sa na tom bavila. Po chvíľke pozorovanie som sa na to dala aj ja. Ale bolo to pre mňa zo začiatku veľmi tažké keďže som mala malý hendikep a to moju veľkú dupu s plienkou. A tak každým dňom a mesiacom som prišla na niečo nové. Na moje prvé narodeniny som začala chodiť. Boli to síce kroky neisté, ale moja rodina z toho mala neskutočnú radosť. Síce tú radosť som mala aj ja, pretože za každý môj nový krôčik som dostala sladkú odmenu. Mesiace plynuly a plynuly a ja som sa dožila 3- roku života.

Vtedy nastal prvý zlom v mojom živote. Mamina ma zapísala do škôlky. Nemala som z toho strach práveže som sa veľmi tešila. Môj prvý deň v škôlke bol veľmi zaujímavý. Všetci si ma obzerali. Začala som plakať. No prišla ku mne pani učiteľka a vzala ma medzi deti, ktoré sa hrali. Asi na celej škôlke bolo najhoršie to, že vkuse odomňa niečo pani učiteľka chcela. To by som ešte prežila, ale keď som prišla na to, že o hračky sa treba deliť mala som dosť. Po čase som si zvykla a našla si veľa kamarátov. A dokonca aj prvu lásku. Volal sa Miško. V škôlke som nakoniec strávila krásne detstvo.

V roku 2001 nastal druhý zlom v mojom živote. A opäť to spáchala moja mamina, ktorá ma zapísala do školy u nás v Skároši. Je pravda, že som sa aj tešila ako každý prvák. No najväčšiu radosť som mala zo svojej školskej aktovky. Prvé chvíle v škole boli úžasné. Pretože sme tam šli celá partia zo škôlky. Čiže ma tam nečakalo nič nové aspoň som si to myslela. Ale keď sme sa pomaly začínali učiť mala som chuť utiecť na koniec sveta. Ale časom som si na školu zvykla. Škola nebola len o učení ale aj o zábave. A to hlavne keď sme šli na výlet alebo sme mali diskotéky. No najviac sa mi páčili karnevali. A tak roky plynuly a ja som prechádzala z ročníka do ročníka s vynikajucími výsledkami. Momentálne som žiačka 8 ročníka na Základnej škole v Ždani. Je tu výborne aj kolektív je celkom v pohode aj keď občas nastanú konflikty. Ale beriem ich s rezervou keďže sme všetci v puberte. A tá si snami robi občas to, čo ona chce. O rok má čaká voľba strednej školy. No ja mám pocit, že je to skoro sa v takomto veku rozhodnuť, čo ďalej s mojím životom, ale nič iné mi neostáva. Preto ešte neviem kam pôjdem na strednú. Dufúm však, že sa rozhodnem správne. Ak sa mi podarí úspešne zvládnuť strednú školu tak rozmýšlam o vysokej. Ale ak nie tak zoberiem aj materskú dovolenku a manžela.