Poďme sa šachovať

Jedného dňa, keď som išla zo školy, začala som rozmýšľať o tom, čo máme na domácu. Odrazu som sa ocitla v nejakej čudnej slepej uličke, ktorú som dovtedy nikdy nevidela, aj keď som dobre poznala všetky ulice v okolí môjho domu. V tejto uličke bol len jeden jediný dom, vlastne polorozpadnutá chatrč. Chcela som vojsť dnu a vidieť, kto tu môže bývať.

Keď som otvorila dvere, stála som v čiernobielej predsieni a prvé, čo som si všimla, bola čierna tabuľa, na ktorej bielymi slovami písalo:

Ako si sem prišla, to neviem
Ale jedno viem: šach si s tebou zahrať chcem
Ak chceš odtiaľto odísť živá,
Musíš vyhrať, tak to býva
Preto dobrý pozor daj
A rozumom rozmýšľaj

Keď som to prečítala, hneď som sa naľakala a chcela som ujsť, no dvere som už nikde nemohla nájsť. Tam, kde ešte pred chvíľou boli dvere, stála miestnosť a v miestnosti zase taká istá tabuľa, ako aj v tej predošlej, lenže na tejto sa písalo:

Čierna, a či biela, znamená to veľa
Preto dobrý pozor daj
A múdro si vyberaj.

Vtedy som si všimla, že v jednom rohu čiernobielej veľkej miesnosti, s presne šesťdesiatimištyrmi čierno-bielymi dlaždicami, stojí šestnásť čiernych figuriek, a na druhej strane šestnásť bielych. Vlastne to ani neboli figurky, ale skôr velikánske sochy, ktoré vyzerali ako živé bytosti. Vybrala som si bielu a šla som ku svojim bielym sochám. Vtom som si všimla, že všetci ôsmi pešiaci, dvaja jazdci so svojimi koňami a strelci s dámou a kráľom, hľadeli na mňa. Ešte aj veže blykali nejakými svetielkami v mojom smere. Keď som prišla bližšie, zistila som, že tie figurky sú živé. Dáma mi podala lístok, na ktorom písalo, že som si správne vybrala a že im ja mám dávať príkazy, lebo len tak porazíme všetko zlo sveta, a to predstavovali čierne figúrky.

Povedala mi, že keď vyhrám nad čiernou skupinou, zachránim tým celý svet a na Zemi bude raj. Dala mi aj radu, že je čiernych veľmi ľahko poraziť, ale treba si každý svoj ťah dobre premyslieť. Bolo na čase začať hrať. Keďže som si vybrala bielych hráčov, mala som prednosť a dala som svojmu pešiakovi príkaz, aby sa pohol o dve políčka dopredu. Čierni urobili to isté. Tak sa to opakovalo zopár ťahov, až kým som nepochopila, že moji súperi robia to isté, čo aj ja. Rýchlo som si premyslela plán, čo budem robiť, a po niekoľkých ťahoch, čierni mali šach-mat a zlo sveta bolo porazené. Bieli hráči sa mi pekne poďakovali, zagratulovali mi k úspechu a ukázali mi cestu k východu. Keď som vyšla von, svet vyzeral celkom inak. Všade bol pokoj, mier, proste raj.

No o pár sekund som začula známy zvuk budíka. Bol to iba sen. Sen, v ktorom partia šachu zachránila mňa, i celý svet.