Príhovor deviataka

Vážená pani riaditeľka, pedagogický zbor, personál školy a drahí žiaci!

Sme deviataci! Tak dlho sme čakali na tento okamih a naivne si mysleli, že to bude niečo nádherné. Konečne odídeme! No, práve sme zistili, že sme smutní. Lúčime sa so školou, ktorá nám deväť rokov akoby bola druhým domovom. Poslednýkrát tu pred Vami stojíme plný ideálov a plánov do budúcnosti. Len Vám sa však chceme poďakovať, nie je ľahké dať všetkým dobré základy do budúcnosti, ale mi môžme povedať, že vy ste to zvládli. Ste tu s nami a boli ste tu s nami od prvej triedy. Ešte si pamätáme ako sme vkročili prvýkrát do tejto školy ohúrený jej veľkosťou, množstvom detí a chaosu. No, vy ste nás viedli ročníkmi a pomáhali ste nám získavať nové vedomosti. Od krivolakých čiarok až po roztrasené písmena abecedy. Po písmenách prišli nové slová a po nich vety, ktorými sa dnes snažíme vyjadriť našu veľkú vďaku za vašu námahu. Stáli ste nad nami, povzbudzovali nás, keď nám niečo nevychádzalo.

Ťažkými krokmi kráčali sme vpred. Napokon sme sa dostali na druhý stupeň. Prišli namáhavejšie predmety a s nimi aj noví učitelia. Úlohy sa zdali ťažšie ale nakoniec sme ich zvládli s úsmevom. Aj keď sme ich niekedy nestíhali písať doma stali sa z nich prestávkové úlohy. Ďakujeme učiteľom, ktorý si nás cez prestávky nevšímali. No, napokon vaša i naša práca bola odmenená úspechom. Ďakujeme učiteľom a rodičom, lebo nás spoločne dokázali naučiť to pre život dôležité a vydržali to s nami. Ďakujem, že ste mali toľko trpezlivosti, ktorú sme nikdy nezabudli trosku ponapínať. No, teraz zároveň ďakujem aj prosíme o odpustenie. Za nejaký čas sa rozídeme všetci inými smermi. Koľký z nás sa ešte stretnú? Na to nik neodpovie, lebo nevie kam ho vietor zaveje. Vyľakané deti, ktoré vstúpili do tejto školy budú odchádzať ako sebavedomí mladí ľudia.

No, prežili sme tu deväť rokov a to predsa niečo znamená. Znamená to opustiť doterajší režim, našich spolužiakov, s ktorými sme prežili krásne chvíle, učiteľov viac aj menej obľúbených a všetko to, čo patrí k školskému životu. No, minulosť prežitú v tejto škole nám nikto nevezme ale budúcnosť nám nikto nedaruje musíme si ju vytvoriť vlastným úsilím, a preto sa musíme rozlúčiť. Odchádzame za tým, čo nám pripravil život. Za niekoľko desiatok minút sa definitívne prestaneme nazývať žiakmi ale študentmi stredných škôl, pre každého z nás to bude ukončenie jedného krásneho obdobia.
Príde jeseň a mi sa postavíme na začiatok s novými spolužiakmi a učiteľmi s očakávaním a strachom ako v prvej triede.

S vďakou za všetko čo ste nás za tých deväť rokov dali vyslovujeme dve slová: ,, Ďakujeme a zbohom."