Letné horúce ráno. Slnko cerí zuby viac než po celý rok. Mohutné mračná z oblakov odplávali. Vidno len jasne blankitné nebo. Vo vzduchu cítiť rôznorodú arómu kvetov, voňajú krajšie než ten najkrajší parfém na svete.

Potok zúrivo šumí, ako keby bol na niekoho nahnevaný. Možno sa hnevá preto, lebo doň deti hádžu okrúhle kamienky , ktoré v ňom jemne žblnkocú. Pofukuje jemný vánok. Tráva tancuje v jeho rytme zo strany na stranu. Aj stromy sa kolíšu ako v detskej drevenej kolíske. Ale len jemne, aby dieťatko mohlo zaspať. Pomaly sa ochladzuje, zavláda pestrofarebná jeseň. Teraz bude ona kráľovnou.

Uchopí pestrofarebné žezlo a všetku zelenú premaľuje na žlto červeno, hnedo, ba dokonca na oranžovo. Zelenú vraj nemá rada. Stromy však nesúhlasia a zbavujú sa farebných listov. Radšej budú holé, ako by mali na sebe nosiť tú farebnú, vraj modernú parádu. Listy padajú na zem, zdá sa im, akoby im naraz barástli krídla. Ich nadšenie však opadne, keď dopadnú na zem a viac sa nedokážu vzniesť. Na nebo pritancovali prvé obláčiky, obloha sa premieňa na žeravé ohnisko. Aj ona už chytá farby jesene.

Tak krásne je len v mojom kraji cez leto, jeseň, ba i v jari. Je to kraj, kde som sa narodila. Zo všetkých najkrajší, mojmu srdcu najdrahší.