moja suseda

           Kde bolo - tam bolo, žila jedna osôbka, ktorú chcem opísať. Žila v malom domčeku hneď vedľa nášho domu. Je to človek, ktorého vidím každý jeden deň. Je to moja stará suseda, taká malá ufrflaná starenka.


          Z vajcovitej gule čo má na krku, ona tomu hovorí hlava, jej vyrastajú dlhé prešedivelé vlasy, ktoré nosí nie vždy vhodne zopnuté. Jednoduchu, niekedy to vyzerá tak, ako keby hrebeň a zrkadlo boli jej najväčší nepriatelia. A niekedy keď sa ráno zobudí a ide sa porozprávať so svojimi sliepočkami, vyzerá ako obratý vianočný stromček.


          Jej zvráskavenú tváričku zdobí naširoko rozpleštený nos, milučko zvedavo vykrútený dohora. Jej úsmev skrášľuje biela protéza a keby sa pod jej vlasmi neskrývali slonie uši, jej úsmev by bol ako jeden veľký začarovaný kruh.


          Pri jej kulturistickej postave by si človek myslel, že čo by len prišiel malý vánok, tak ju zlomí a odnesie ktovie kam. Pri jej čertovsky odutej tvári asi k samotnému Luciferovi.


          Táto moja susedka neznáša ak ju niekto budí. Vtedy by aj vraždila. Inak by neublížila ani muche, vlastne iba raz do týždňa zakrúti krkom niektorej sliepke, aby si mohla uvariť dobrú polievočku. No a preto úlohu kohúta nevykonáva nikto iný, ale malý vrieskajúci budík. No i tak vyskoči z postele, akoby jej pod posteľou explodovala dynamitová nálož. No a okrem budíka ju budí niekedy jej starý dedko, takým maličkým dvoj-centovým kostolným zvonom.


          Moja suseda nenávidí zimu a len čaká kedy zlezie sneh a príde jar. A tak na jar ako keby šibnutím Potterovej paličky babka vylezie z domu a od rána do večera sa prple vo svojej záhradke ako krtko.


           Nebodaj aby išla do kostola. Veď kostol je také informačné centrum, v ktorom sa rozoberie všetko. Aj to, čo si ktorý človek oblečie o týždeň.


          Veľmi klebetná ja táto moja stará suseda. A predsa ju mám len rada. Veď nie je na škodu mať niekoho, kto vám povie všetko, čo sa stalo i nestalo vo svete i na Záhorí.