Vážený pán riaditeľ, milí učitelia a spolužiaci!

    Sme deviataci! Dnes sa pre nás končí jeden z najkrajších úsekov života. Posledný krát tu pred vami stojíme plný ideálov a plánov do budúcnosti. Celých deväť rokov ste nás sprevádzali na našej ceste poznania. Stali ste sa našou druhou rodinou. Len vám sa však chceme poďakovať, lebo nie je ľahké dať všetkým dobré základy, ale my môžeme povedať, že vy ste to zvládli.
    Dnes. Práve dnes je ten deň, na ktorý už dlho netrpezlivo čakáme. Dnes je ten deň, kedy posledný krát zasadneme do týchto lavíc a kedy sa podaktorí vidíme naposledy. Dnes je ten deň, kedy naposledy chytáme do rúk kľučku, ktorú sme stláčali tisíc krát.
Možno sa nám dnes do očí tisnú slzy, veď deväť rokov je dlhá doba a my sme si už na seba, milí učitelia, tak pekne zvykli.
Pamätáte sa ešte na ten deň, keď sme vkročili do tejto školy ako maličkí prváčikovia s veľkou taškou ohúrený jej veľkosťou, množstvom chaosu a detí? Pomáhali ste nám od krivolakých čiarok až po roztrasené písmená abecedy. Po písmenách prišli nové slová a po nich vety, ktorými sa dnes snažíme vyjadriť veľkú vďaku za vašu námahu.
Ťažkými krokmi kráčali sme vpred. Napokon sme sa dostali na druhý stupeň. Prišli namáhavejšie predmety a s nimi aj noví učitelia, i pár schodov navyše. Úlohy sa zdali ťažšie, ale nakoniec sme ich zvládli s úsmevom, podaktorí. Aj keď sme ich niekedy nestíhali písať doma, nuž lepšie povedané sa nám nechcelo. Tak sa domáce úlohy stali úlohami prestávkovými. A ďakujeme učiteľom, ktorá si nás cez tie prestávky nevšímali.
No ale tie roky sú už za nami a je tu koniec vzdelávania sa na tejto škole. Už viac nenapíšete do triednej knihy našu neprítomnosť. A už nikdy viac nás nepošlete do kúta či za dvere za nevhodné správanie a nezapíšete jednotku či pätorku do žiackej knižky.
Minulosť prežitú v tejto škole nám nikto nevezme, ale budúcnosť nám nikto nedaruje. Musíme si ju vytvoriť vlastným úsilím. Odchádzame za tým, čo nám pripravil život. Za každú pochvalu, dobrú radu či pokarhanie čo vychádzalo z vášho veľkého srdca vám ďakujeme a chceme zaželať a zároveň poprosiť, aby ste tú lásku a pochopenie ponechávali aj ďalším žiakom, pre ktorých budete, tak ako pre nás, veľmi dôležitými ľuďmi v celom živote.
   A čo teraz? Posledný stisk ruky? Úsmev na rozlúčku, alebo slzy? Možno objatie. S vďakou za všetko čo ste nám za tých deväť rokov dali, vyslovujeme len pár slov ktoré hovoria veľa: ,,Ďakujeme a zbohom."