Vážení prítomní, milé dámy a páni !

Áno, môžem vás tu ohromiť rôznymi lichôtkami, komplimentmi, sladkými rečičkami, jedným slovom, klamstvami. Môžem, ale nespravím to. Pretože aj keby som chcel, cítim v tom odpor, odpor a nechuť, lebo ma ihneď napadne otázka: „To som naozaj taký slaboch, aby som to robil?“, alebo : „Mám dôvod vás milo oslovovať? Máte na mňa nejaký vplyv, čo by ma presvedčil?“ .

Tak tomu ja neverím... Oponujem! Ja sám som predsa mocný, mocnejší ako okolie, najmocnejší na svete! A o moc, ktorú mám a ktorej verím, ma nik neukráti... Nemôže. Pretože táto „energia“ ma dopĺňa, ma poháňa, ženie vpred, ďalej v živote. Je nekonečná, teší ma, uspokojuje. A ak ju nie vždy ukážem, neznamená to, že som ju stratil, nie, len som sa naučil, zbytočne svojou silou neplytvať.
Pozrime sa však na moc z iného uhla pohľadu. Z uhla, kde nie my ovládame moc, ale kde sme samotnou mocou ovládaní. Popremýšľajme nad stránkou, kedy moc už nie je mocou, ale skôr slabosťou, ktorá nás ťaží, spomaľuje, či obmedzuje. Ukážme na tých, ktorí prepadli kúzlu autority a myslia si, že sú nedotknuteľní. Dokážme im opak. Zrazme ich na kolená pred nami, skutočne silnými. Verme slovám, ktoré vyslovil Lucius Annaeus Seneca: „Najväčšia moc je moc nad sebou samým.“ Snažme sa ovládnuť najskôr samých seba a až potom vplývajme na ostatných. Nesnažme sa zbytočne o nadvládu nad druhým, kým nemáme kontrolu ani nad sebou samými. Neukazujme svoju zbytočnosť tým, že nevieme mať úctu ku sebe samým a tak prosíme o úctu od druhých. To nie je moc, ale slabosť, čo potom prejavujeme.
Ukážme svetu, že sme naozaj mocní! Nepodľahnime nutkaniu veliť ostatným, ovládnime sa. Neprepadnime vlastným potrebám a bojujme. Bojujme už vopred prehratý boj proti moci, proti nutnosti. Získajme si rešpekt konečne inou cestou, ako utláčaním, nevôľou, rozkazovaním a strachom. A aj keby nevyhráme, čosi sa zmení, My.
V inom prípade si len povedzme, že je všetko dobré. Že nám nič nehrozí. Veď my nie sme tí utláčaní, tí nemohúci, tí otroci...zatiaľ nie. No potom neplačme, keď sa svet zmení, vláda sa nezhodne a my opäť prepadneme moci nenávisti a vojne. Opäť ovplyvnení chuťou po nedosiahnuteľnej moci, chuťou niekoho, koho ani nepoznáme a predsa ho poslúchame. Prečo? Pretože si myslíme, že má moc.
Teraz ma trápi jedna vec. A síce to, že aj keď si to nik neuvedomuje, nie priamo, tak vás ovládam. Bez zbytočného násilia, a predsa bez problémov. A to som ani možno nechcel. Presne pre toto je moc návyková, je drogou. Drogou, ktorej podlieham, všetci podliehame. Je našou láskou a prekliatím zároveň. Moc je taká, akú ju opísal Henry Kissinger. „Moc je to najväčšie afrodiziakum...“

Ďakujem za pozornosť.