beletrizovany zivotopis

V jeden zimný deň, presne 3.oktobra 1995 sa zo Žilinskej nemocnice ozývalo nepríjemné škriekanie. Prišiel som na svet ja. Po pár dňoch som sa spolu s mamou vybral domov kde ma už s očakávaním vítala celá rodina.
Postupne ako roky pribúdali, nastalo obdobie prvých krokov, prvých pádov a prvých slov. Mojimi vernými spoločníkmi do troch rokov boli cumlíky, pre ktoré, keď sa stratili, rodičia neraz prehľadali celý dom. Ako dieťa som bol veľmi pohodlný a lenivý, a tieto vlastnosti mi zostali až do teraz.Keď som si už ako-tak doma zvykol, nastal čas, keď som sa musel naučiť nadväzovať kamarátske vzťahy aj s inými deťmi. Jedného dňa som sa s mamou vybral do materskej škôlky. Aj keď som cítil pevný rodičovský stisk, ako každé dieťa, aj ja som bol ustráchaný z nového prostredia, ale zvedavosť vo mne predsa len zvíťazila. Hneď v prvý deň som skúmal všetko, čo bolo možné. Ani jedna hračka neostala ležať na svojom mieste. Keďže som bol malý dobrodruh, školský dvor bol pre mňa ako raj na zemi. Keď sme sa poobede naháňali za futbalovou loptou s ostatnými chlapcami, ani sa mi nechcelo odísť domov. Môžem povedať, že som v škôlke strávil pekné detstvo, plné zážitkov a prvých skúseností, ktoré som využil aj vo svojom ďalšom živote. Nastal čas, keď som svoje hračky musel vymeniť za školskú tašku, učebnice, zošity a iné školské pomôcky. Zo začiatku som vôbec nechápal, načo je mi toľko veci.
Pochopil som to až vtedy, keď do triedy vstúpila naša pani učiteľka a oboznámila nás s tým čo budeme robiť. Povedala, že je koniec detským hrám a nadišiel čas, keď sa aj my naučíme písať a čítať. Aj keď som si nechcel pripustiť myšlienku, že sa budem musieť rozlúčiť s bezstarostným detstvom, veľmi rýchlo som pochopil, že je to skutočnosť, ktorú nezmením ani ja, ani moji rodičia, ktorí za mňa dovtedy riešili všetky problémy. Začal som sa predierať životom a lúskal som prvé problémy s neposlušnou ceruzkou a neskôr aj perom. Každý si určite pamätá tie časy, keď ruka písala niečo úplne iné ako mala a písmenká sa prehadzovali ako chceli. Veru, začiatky boli ťažké, ale musím povedať, že boli pre mňa veľkým ponaučením. Prvých šesť rokov som sa nesťažoval, učenie mi šlo, dostával som samé jednotky sem tam dvojku no po skončení šiesteho ročníka mi nastali ťažšie časy pribúdalo mi učenie ale aj predmety a vyučovacie hodiny. Našťastie mám skvelých spolužiakov a učenie mi teraz nerobí až taký veľký problém. Teraz som v ôsmom ročníku a kladiem si otázku čo ďalej. Možno si splním môj sen byť programátorom, alebo sa budem unášať úplne inými smermi ? Musím len dúfať ,že bude ku mne osud štedrí.