Bolo to pred trinástimi rokmi, konkrétne 26. apríla, o deviatej večer, keď som prvýkrát uzrel svetlo sveta.
Bol som vyplašený ,uplakaný ale rád ,že som už konečne na svete. Bol som vytúžené dieťa svojich rodičov.
Z maminho rozprávania viem ,že so mnou strávili veľa prebdených nocí ,pretože ja nie som žiadny spáč a nikdy som ním ani nebol. Dni sa míňali a ja som pomaly rástol až som oslávil svoje prvé narodeniny. Spolu so svojou rodinou som chlapsky sfúkol svoju prvú narodeninovú sviečku. Vraj som sa naučil veľmi rýchlo chodiť a rozprávať,takže pri mne museli mať rodičia aj poriadnu kondičku. Môj prvý vážny krok v živote nastal ,keď som sa ocitol bez svojej mamy a ocka v škôlke. Zrazu som stál v triede plnej detí a cudzích ľudi z ktorých som mal strach. Moja mama je učiteľka v škole ,do ktorej som chodil aj ja. Bolo veľmi ťažké vidieť ju s inými deťmi , pretože ja som k nej nesmel ísť. Nedovolili mi. Až neskôr som pochopil že moja mama ma veľmi ľúbi. Všetko zlé pominulo a ja som si našiel veľa skvelých kamarátov s ktorými sme spoznávali svet hier. Roky plynuli a na naše okno zaklopal bocian ,ktorý mi priniesol brata Denisa. Odrazu som sa stal veľkým bratom a maminym pomocníkom. Keď brat začal robiť prvé kroky i ja som urobil dalši vážny krok v živote .Vykročil som prvýkrát do školy. Skončil sa bezstarostný život a začali sa povinnosti. Našiel som si však aj nových kamarátov ,s ktorými som prežil pekných osem rokov.
Kedže chcem v živote niečo dosiahnuť , snažím sa k učeniu stavať zodpovedne a svedomito. Preto som sa rozhodol pokračovať v štúdiu na bilingválnom gymnáziu ,zameraným na jazyky. V budúcnosti by som chcel študovať na dopravnej univerzite a neskôr si založiť vlastnú dopravnú firmu. Budem sa snažiť využiť všetky možnosti ,ktoré mi život poskytne. Tak hurá do toho!